Grécko má mnoho problémov – najvyššiu nezamestnanosť na svete, priemyselnú produkciu na úrovni 70. rokov, pokles HDP o štvrtinu, zle fungujúcu administratívu a často sa stretávam s tvrdením, že najväčší problém je obrovský verejný dlh.
Znie to možno paradoxne, ale obrovský verejný dlh nie je najväčším problémom Grécka.
Po prvé, priemerná splatnosť gréckeho verejného dlhu je 35 rokov a po druhé, priemerný úrok je kvôli Európskej centrálnej banke len niečo nad dve percentá, čo je menej, ako v priemere za svoj dlh platí Nemecko. Navyše, eurozóna už viackrát signalizovala, že je ochotná ešte viac predĺžiť splatnosti existujúcich dlhov alebo ich reštrukturalizovať, čo znamená vymeniť splatné dlhy za nové a s dlhšou splatnosťou. Mimochodom, aj takýmto spôsobom sa dá dosiahnuť oddlženie. Grécky dlh teda rozhodne nie je najväčším problémom Grékov. Gréci ho síce riešiť nevedia, ale vie ho riešiť eurozóna (i keď v rozpore s pravidlami, ale predsa len).
S odstupom najväčším problémom Grécka je príliš silné euro. Preto sú pridrahé a teda málo konkurencieschopné všetky produkty a služby, ktoré grécka ekonomika ponúka. A preto sa napríklad oplatí dovážať do Grécka paradajky z Holandska (celkovo Grécko viac agrárnych produktov dováža, ako vyváža).
V Grécku rástli mzdy a s nimi produkčné náklady vždy rýchlejšie (kvôli odborom, štátnej sfére a pod.) ako produktivita, no do zavedenia eura bolo možné tieto rozdiely vyrovnať devalváciou vlastnej meny. Preto stála jedna nemecká marka v roku 1970 približne 10 drachiem a o 30 rokov neskôr, v roku 2000, takmer 170 drachiem.
Vývoj výmenného kurzu odzrkadľoval vývoj konkurencieschopnosti. Ak by nevzniklo euro, stála by dnes jedna nemecká marka 250 drachiem a drachma by naďalej slabla, lebo naďalej by kompenzovala rýchlejší rast gréckych miezd ako gréckej produktivity.
Lenže nie! Tvorcovia eurozóny sa rozhodli „poručiť vetru, dažďu“ a raz a navždy zafixovali výmenný kurz na úrovni 1 DEM : 174,2227 GRD. Od tohto momentu už nebolo možné kompenzovať rozdiely v raste miezd a produktivity. Avšak prvé roky po zavedení eura bolo možné tieto rozdiely kompenzovať rastúcimi dlhmi. Grécko sa čoraz viac zadlžovalo a okolo roku 2008 bola aj táto možnosť vyčerpaná – Grécku už žiaden súkromný investor nechcel požičať (najskôr na medzibankovom trhu, potom ani pri financovaní vládneho dlhu).
Preto je dnes grécky export smiešne slabý (len 10 % HDP, na porovnanie: slovenský export je 80 % HDP), lebo produkčné náklady sú vysoké a mena silná. V podstate existujú dve možnosti, ako tento problém riešiť – zníženie produkčných nákladov (vnútorná devalvácia) alebo oslabenie meny (vonkajšia devalvácia).
O vnútornú devalváciu sa už päť rokov snaží eurozóna a vidíme, s akým výsledkom – nezamestnanosť sa za tento čas zdvojnásobila, HDP kleslo o štvrtinu, verejný dlh stúpol o polovicu. Takzvaná Troika („experti“ z MMF, ECB a EÚ) vniesla do Grécka agóniu a dnes sú z Grékov obete. A čo je najdôležitejšie, nestačí znížiť produkčné náklady raz, ale je nutné to robiť kontinuálne, presne tak, ako kontinuálne slabla drachma v rokoch 1970 až 2000.
Ostáva vonkajšia devalvácia, teda oslabenie a oslabovanie vlastnej meny. Aby sa toto mohlo stať, musí Grécko najprv vlastnú menu mať, a preto už päť rokov tvrdím, že Grécko nemá šancu prežiť v jednej menovej únii s Nemeckom, Holandskom a pod. Preto riešenie najväčšieho gréckeho problému je opustenie eurozóny.
Riešenie – Grexit
Ak Grécko vystúpi z eurozóny a zavedie vlastnú menu, okamžite dôjde k jej znehodnoteniu. To je vlastne kompenzácia toho, že 15 rokov grécka mena devalvovať nemohla. Odhaduje sa pokles o 40 až 50 percent.
Najprv by sa mala zaviesť drachma len na zúčtovanie so štátom, povedzme k 1. 1. 2016. Od tohto dňa by grécky štát vyplácal všetky dôchodky, sociálne dávky a mzdy úradníkom len v drachmách a dane, odvody a poplatky by inkasoval tiež len v drachmách. Všetci obchodníci by museli predávať iba v drachmách alebo by mohli predávať v eurách, no zároveň by boli povinní inkasovať drachmy a vykazovať ceny aj v drachmách.
Zároveň by sa všetky dnešné tuzemské účty, na ktorých majú obyvatelia a firmy eurá, zmenili na devízové účty s rovnakou menou a sumou. Ľudia a firmy by teda z peňazí na svojich účtoch nestratili nič, len namiesto bežných účtov by mali účty devízové. Presne toto zabráni vypuknutiu paniky a ďalším sociálnym nepokojom. Aby to aj naozaj tak bolo, musela by zaručiť ECB cez ELA úvery. Ak sú dnešné vklady asi 120 miliárd a drachma by devalvovala o polovicu, boli by náklady pre ECB asi 60 miliárd eur.
Ešte jedna drobnosť: s veľkou časťou gréckeho dlhu sa eurozóna môže rozlúčiť. Ten nebude splatený v žiadnom prípade.
Namieste je otázka, prečo by mala Európska centrálna banka zabezpečiť, aby dnešné eurové vklady gréckeho obyvateľstva naďalej eurovými ostali. Najmä preto, že inú možnosť nemá. Týmto spôsobom si eurozóna kúpi vystúpenie Grécka. Grékov totiž nie je možné vyhodiť, a ak to eurozóna spraví, grécka vláda ju zažaluje a myslím, že úspešne. Tvorcovia eurozóny totiž nepredpokladali, že niekedy niekto by mal z takto skvelého spolku vystúpiť. Takisto nepredpokladali, že pre niektorú krajinu môže byť euro pridrahé, a rovnako nepredpokladali, že by niektorá krajina mohla niekedy skrachovať. Otázka je, čo vlastne predpokladali.
Riešenie rozhodne nie je prijať návrh europartnerov, lebo dohoda, ako ju navrhujú (a ako o nej dá Tsipras hlasovať v referende), len a len predlžuje grécke trápenie. Ako píšem vyššie, Gréci sú medzičasom obete celej tejto podivnej hry menom „zachraňovanie Grécka“. Ak by Grécko bolo vystúpilo hneď, ako malo, teda pri prvej platobnej neschopnosti v apríli 2010, stálo by to odhadom 100 miliárd eur. Ak vystúpi dnes, bude to stáť odhadom 300 miliárd eur. Ak vystúpi neskôr, bude to ešte drahšie a zároveň dodávam, že vystúpenie Grécka je jediné poctivé a trvácne riešenie. A jediná šanca na jeho zotavenie.