Svet sa riadi podľa darebákov, povzdychne si človek pri pohľade okolo seba. Pri odchode z hypermarketu prechádzate cez zariadenie, ktoré "skontroluje" vašu tašku. Treba povedať, že toto zariadenie je zdvorilejšie ako nápis, že ste povinní nechať si prezrieť tašku pokladníčke. Nič to však nemení na potupnom fakte, že ste považovaní za potenciálneho zlodeja.
Mnohé zákony s darebáctvom nerátajú, pretože s ním ani rátať nemôžu. Napríklad sa predpokladá, že signatár petície podporuje jej zámer a že organizátori sú slušní ľudia. Už v krátkej praxi slovenskej štátnosti sa ukázalo, keďže sú obidva predpoklady mylné -- poznáme podpisy Fantomasov pod petíciami, ale aj petičné hárky plné "mŕtvych duší". Čerstvejší príklad je zákon o konflikte záujmov. Ten predpokladá, že poslanci preukážu čestne svoj majetok takpovediac do haliera. Nestanovuje preto sankcie, ak poslanec klame, prípadne ak neposkytne majetkové priznanie vôbec. V extrémnom prípade sa teda môže stať, že pán v značkovom obleku sa označí na neboráka, s ktorým by sa kostolná myš rozdelila o kôrku, napríklad obýva jaskyňu. Nebude ho možné postihnúť rovnako ako pána, ktorý sa vyhlási za majiteľa Bojnického zámku (v tomto prípade do chvíle, keď by sa túto nehnuteľnosť nepokúsil predať, ale to už je o inom). Ostatne, ako možno takýto skutok trestať? Odobratím platu alebo iných poslaneckých výhod? Úvahy o odobratí mandátu sú síce lákavé, ale scestné, pretože mandát získal poslanec od voličov. Jediná -- teoretická -- sankcia je teda taktiež v rukách voličov: tí pri najbližších voľbách majú povedať, či dôverujú človeku, ktorý zjavne klame a podvádza.
Najnovší prípad nedokonalého zákona je zákon o Súdnej rade. Ten vychádza z úvahy, že sudcovia sú bezúhonní ľudia, ktorí do svojho najvyššieho samosprávneho orgánu zvolia tých najlepších, podobne bude tých najlepších kandidátov vyberať parlament, prezident a vláda. A úplne samozrejmým predpokladom je absolútna bezúhonnosť, nestrannosť a zodpovednosť hlavy Súdnej rady, ktorou je z titulu svojej funkcie predseda Najvyššieho súdu SR (NS SR). Aj v tomto prípade prax ukázala, že teória je šedivá a strom života je večne zelený: predsedom NS SR sa aj vlastným hlasom stal Štefan Harabin, človek, ktorý zariadil, aby ním riadená inštitúcia poberala zo štátneho rozpočtu prostriedky na mzdy plného počtu pracovníkov, hoci mala "podstav", čím vznikli fondy, z ktorých rozdeľoval "od buka do buka" -- svojim stúpencom. NS SR je zároveň konečnou stanicou mnohých káuz, od ekonomických cez politické až po výsostne kriminálne, a jeho konanie (alebo nekonanie) vyvoláva v očiach verejnosti údiv a často úľak. Lenže je márne uvažovať o tom, či prezident je alebo nie je povinný Š. Harabina vymenovať do funkcie, a citovať pritom rôzne precedensy a ústavné články. Hoci z ústavy táto povinnosť pre prezidenta jednoznačne nevyplýva, bolo by absurdné, keby osobu, zvolenú v súlade so zákonom, prezident nevymenoval. Jediná schodná cesta je preto zrejme úpravou zákonov, týkajúcich sa justície ako celku. Pretože nezávislosť súdnej moci je pekná zásada -- ale len do chvíle, keď sa súdnictvo nezneužíva proti slušnosti a spravodlivosti.
StoryEditor