Ak nie skôr, tak povojnové obdobie ekonómov naučilo, že s cenami sa neradno zahrávať. Pokusy zaviesť socializmus cez kontrolu cien skončil v mnohých krajinách fiaskom. Ak sa totižto cena stanoví príliš nízko, čo bol častokrát zámer, výrobcovia stratia motiváciu produkovať, keďže sa zmenšuje alebo dokonca eliminuje ich zisková marža. Aby sme na tento princíp nezabudli, pripomína sa nám aj v súčasnosti prázdnymi regálmi v socialistickom raji – Venezuele.
Avšak mnohí ekonómovia si myslia, že to, čo platí pre tovary a služby, neplatí pre peniaze. Ak sa totižto zníži cena peňazí (úroková sadzba), ponuka peňazí sa znížiť nemusí, keďže ju priamo či nepriamo riadi centrálna banka. A preto manipulácia úrokovej sadzby má podľa nich na ekonomiku dokonca pozitívny vplyv. No nemôžu byť ďalej od pravdy.
Nízke úrokové sadzby, kvantitatívne uvoľňovanie, či iné monetárne stimuly deformujú trh a skôr či neskôr zasiahnu reálnu ekonomiku. Na rozdiel od deformácie malej časti trhu pri fixácii cien tovarov, manipulácia peňazí má zásadný vplyv na celý hospodársky život. Jedným z následkov môže byť aj súčasný paradox dolára a ázijských mien. Čína a Japonsko sú pre svet kľúčové ekonomiky. Každá z nich však potrebuje niečo iné.
Japonsko sa už tretiu dekádu snaží rozprúdiť svoju ekonomiku a premiér Abe si vybral za cieľ oslabenie vlastnej meny. To sa mu dlho darilo, no posledné mesiace ukazujú, že ani záporné úrokové sadzby nedokážu primäť investorov k ďalším úverom v japonskom jene. Naopak, špekulatívne pozície sa uzatvárajú a japonský jen sa stáva silnejším. Pre exportne zameranú ekonomiku je to zlé znamenie. To, čo potrebuje Japonsko ako soľ, je silnejší dolár.
Na druhej strane Čína naviazala svoj výmenný kurz na dolár. Aj keď sa poslednú dobu stal viac flexibilným, dolár je stále hlavnou obchodnou menou Číňanov. Posilňovanie dolára za posledné roky spôsobilo čínskej ekonomike výrazné problémy, keďže sa ich exportná výhoda voči zvyšku sveta zmenšovala. Ako riešenie čínska centrálna banka skúšala oslabiť juan, to však spôsobilo obrovský odliv kapitálu z Číny a malo za následok krízu celého spektra rozvíjajúcich sa krajín. Ak sa má Čína z krízy dostať, nutne potrebuje slabší dolár.
Dlhodobá manipulácia výmenných kurzov dvoch z najväčších ekonomík sveta vytvorila situáciu, keď na riešenie problémov potrebuje každá niečo iné. Je jedno, ktorým smerom dolár pôjde, isté je len to, že jednu z týchto ekonomík to položí na kolená. Buď bude silnejší a utrpí Čína, alebo bude slabší a do ešte väčších problémov sa dostane Japonsko. A tak jedna z týchto dvoch krajín môže byť spúšťačom ďalšej krízy. Všetko v závislosti od toho, čo spraví Fed. Ten vie, že je v pasci.
Manipulácia ekonomík sa dostala tak ďaleko, že nech sa spraví čokoľvek, bude to chyba. Sme zvedaví, či o takých 50 rokov sa bude dívať na úpravu úrokových sadzieb centrálnou bankou ako na anachronizmus, ktorý v konečnom dôsledku neviedol k ničomu inému ako ekonomickej depresii.
Avšak medzitým sa bude problém vidieť všade inde, len nie v princípe. A tak budeme ešte dlho počúvať o protivetroch v podobe zlého počasia, nízkej ceny ropy, recesii v zahraničí, či nenásytných špekulantoch. Podobne ako za krízu v socialistickom raji nemôže nič iné ako El Niňo, ropa, imperialisti, príživníci a sabotéri...
Autor je analytik Trim Broker