Sila ako stratégia nestačí

Hoci niet pochýb o tom, že tento svet patrí najmä silným, súčasťou ľudskej povahy by mala byť tiež istá miera empatie. Schopnosť vidieť a vnímať problémy iných, podľa toho potom korigovať spoločenskú prax a odlíšiť sa od prostých zákonov džungle. Mladá slovenská demokracia ešte len hľadá svoj optimálny sociálny vzorec, na základe ktorého by určila stabilnejšiu úroveň spolunažívania silných so slabšími, úspešných s menej úspešnými, spokojných s nespokojnými, bohatých s chudobnými. Nezávislý poslanec NR SR Ladislav Polka sa napríklad domnieva, že najpálčivejší problém Slovenska, nezamestnanosť a s ňou spojený sociálny prepad, možno riešiť presadením "silných ramien" v parlamente. Keďže u nás nefunguje efektívna stratégia regionálneho rozvoja a systémové riešenia v tomto smere v praxi nenachádzajú uplatnenie, mali by poslanci presadzovať na zákonodarnej pôde záujmy spoluobčanov podľa svojej regionálnej príslušnosti, najlepšie podľa miesta bydliska. Rád by preto dosiahol, aby Železnice SR previedli na mesto Turzovka nepotrebné pozemky v jeho centre. S podporou štátu by sa tam malo vybudovať obchodné stredisko a nové mestské jadro s novým cestným obchvatom, pretože je v celospoločenskom záujme, aby nezamestnanosť na Kysuciach klesla. To možno dosiahnuť iba tak, že sa tam podporí budovanie moderných komunikácií a rozmach cestovného ruchu... Ťažko proti tomu niečo namietať, zdravý lokálpatriotizmus nie je na prekážku. Ale ak by sa takýmto spôsobom mal uberať boj proti nezamestnanosti a chudobe na Slovensku, bola by to žalostná metóda. Komunikácie a cestovný ruch sa nepovažujú za čarovný prútik iba na Kysuciach, ale aj na Spiši či Gemeri. Niet mesta, ktoré by neverilo v ich všemocné účinky, ktoré môžu pozdvihnúť každú obec či osadu, čo ako zastrčenú kdesi na periférii. Pretože všade je to podľa mienky domácich unikátne, krásne a perspektívne.
Má to len jeden háčik -- žiadna cesta za štátne či európske peniaze sama osebe nezaručí, že sa po nej niekto bohatý vyberie navštíviť odľahlé kraje pre ich malebnosť. Žiadne nové mestské centrum, čo ako výstavné a veľkolepé, nebude samo osebe turistickým magnetom, pokiaľ ľudia, ktorí ho obývajú, nebudú spokojní, usmiati a veľkorysí. Žiaľ, našinec dnes poväčšine nepatrí k takémuto ľudskému druhu, pretože napriek globálnemu ekonomickému rastu krajiny sa lokálna nespokojnosť neustále prehlbuje. Podľa najnovších prieskumov OECD miera nezamestnanosti na Slovensku neklesá, ako to uvádzajú úrady práce, ale stúpa a presahuje 18 percent, oproti oficiálne uvádzaným štrnástim percentám. Pritom naše inštitúcie neklamú, len z celého balíka krutej pravdy o ľuďoch bez práce vybrali výlučne evidovaných uchádzačov o zamestnanie. Početná skupina tých, čo po rokoch hľadania nadobro rezignovali, čo stratili nádej a ilúzie o tom, že vlastnými silami naozaj dokážu zmeniť svoje biedne postavenie, zostavovateľov štatistík nezaujíma. Hoci sú to neraz živitelia rodín, fyzickí zdraví, len psychicky nalomení ľudia, spoločnosť už nezaujímajú, vníma ich ako odpísaných z vlastnej vôle. Je to však len ich vina, že podporné programy štátu neboli natoľko účinné, aby sa dlhodobo a aktívne usilovali nájsť si zamestnanie? Že aktívna politika trhu práce ich skôr odrádzala ako nabádala napojiť sa naň? Že odborná príprava a rekvalifikácia boli len povinnou formalitou bez efektu? Že v súboji so silnejšími podľahli?
Iste, za mnohým stojí historická skúsenosť vedúca k sklonom Slovákov vidieť veci čierne, pesimisticky a vždy horšie ako sú. Nespokojnosť väčšiny však nie je iba pózou. Odráža stav spoločnosti, v ktorej sila vlastníctva a postavenia sa stáva stratégiou rozvoja. A keďže štát nie je a nemôže byť zaopatrovacím ústavom, mali by to byť politici, ktorí sa budú snažiť vniesť do života väčší mravný aj etický apel, predovšetkým osobným príkladom.