Namiesto akceptovania zmeny hospodárskeho systému so všetkým, čo k tomu patrí, už druhé desaťročie žijeme v schizofrenickej snahe využívať z predchádzajúceho i súčasného len pozitíva. To znamená cestovať kultúrnejšie, ale za rovnaké ceny, využívať až nadužívať nadštandardnú zdravotnú starostlivosť za štandardné poistné, využívať vedomosti vzdelanejších bez toho, aby sme ich zodpovedajúco zaplatili; a stále sa správať podľa úslovia, že sýty hladnému neverí.
Azda aj preto tí, čo nemusia za prácou denne cestovať a neprekáža im zamorenie vzduchu výfukovými plynmi, dosť tvrdo odsúdili nedávne úsilie železničiarov zachovať pôvodné spoje. Vraj, ak sú stratové, mali ich zrušiť už dávno; máme predsa aj autobusy. Toto príkre odsúdenie zrejme ovplyvnila aj ministerská informácia, že rušením regionálnych spojov boli podmienené zahraničné pôžičky, a keby vláda spoje nezrušila, hrozil by cross-default, ktorému sa chce vyhnúť, lebo by znamenal zníženie zamestnanosti na železnici o 30 až 40 %. Redukciu železničiarov o 30 % však ministerstvo dopravy avizovalo už dávnejšie... Obhajcov rušenia spojov zrejme presvedčilo aj porovnanie neporovnateľných slovenských a amerických železníc, aj keď presvedčivejšie by bolo uviesť, že podľa údajov za rok 2001 sú síce slovenské železnice výkonnejšie ako české a maďarské, no výkony našich železničiarov sú o 17 % nižšie ako v porovnateľnom Belgicku, kde 41 800 zamestnancov obsluhuje 3 454 km tratí, kým v SR obsluhuje 44 508 zamestnancov 3 662 km tratí.
Sýty však hladnému naozaj neverí. Ibaže by hlad, prípadne iná nepríjemnosť, odrazu postihla aj jeho. Tou "inou nepríjemnosťou" môže byť, napríklad, zdravie. Pri redukcii starostlivosti štátu oň sa hneváme (napriek zmene postavenia štátu v našom živote) zvyčajne všetci. Niektorí, vzhľadom na svoj postoj k štrajku železničiarov, nespravodlivo. Lebo rovnako, ako sa usiluje zvyšovaním cestovného a rušením nerentabilných spojov usporiť v rezorte dopravy, usiluje sa v rezorte zdravotníctva usporiť redukciou stratových nemocníc a nedostatočne využitých nemocničných lôžok, zavedením poplatkov za návštevy u lekárov, za lieky a pobyt v nemocniciach. Zasiahnutým lekárom, zdravotníckemu personálu a pacientom sa to síce nepáči rovnako, ako sa železničiarom a cestujúcej verejnosti nepáčilo rušenie spojov, ktoré, mimochodom, môže ovplyvniť aj dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Na nevyhnutnosti, ako tvrdí minister zdravotníctva, urobiť to, sa však nič nezmení. Ale keby sa, podobne ako železničiari, vzbúrili naozaj ostrým štrajkom -- aj v prospech pacientov -- všetci lekári a zdravotníci, zrejme by si vyslúžili viac sympatií ako železničiari, ktorých služby mnohí nepotrebujú (alebo si to aspoň myslia). Prečo? Nepochybne preto, že na cestovanie železnicou, a najmä na denné dochádzanie do práce a závislosť od železničných spojov, nie sme odkázaní všetci, no chorý môže byť každý z nás. Lenže práve preto by sme nemali zabúdať, že všetko, čo sa deje komukoľvek z nás, deje sa, ako vraví motto Hemingwayovho románu Komu zvonia do hrobu, všetkým. A ak niekoho nechávame napospas zlým rozhodnutiam v presvedčení, že nás sa nedotknú, podkopávame zem (prípadne koľajnice či nemocničnú posteľ) aj pod vlastnými nohami.
StoryEditor