Na úseku sociálnej pomoci (bývalom úseku sociálnej starostlivosti) sa kompetencie obciam odovzdávali v nadväznosti na reformu verejnej správy po roku 1989. Do sociálnej sféry mohli ako poskytovatelia sociálnych služieb vstúpiť aj neštátne subjekty. Systém sociálnej starostlivosti sa transformoval na systém sociálnej pomoci zákonom č. 195/1998. Ten zakotvoval v oblasti sociálnej pomoci osobitné postavenie obce ako orgánu vykonávajúceho originálnu pôsobnosť. Vymedzené druhy zariadení sociálnych služieb, ktoré slúžia na uspokojovanie sociálnych potrieb občanov na miestnej úrovni, boli aj do prijatia kompetenčného zákona (KZ) výlučnej v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí a obce mali rozsiahle pôsobnosti aj pri sociálnej prevencii a riešení hmotnej i sociálnej núdze občanov. Decentralizácia v tejto oblasti pri dôslednom uplatňovaní princípu subsidiarity teda len pokračuje posilnením pôsobností, právomocí a zodpovednosti obcí novým ustanovením pôsobností, právomocí a zodpovednosti pri poskytovaní sociálnych služieb pre vyššie územné celky. Zároveň KZ ustanovil aj prechod zriaďovateľskej funkcie niektorých štátnych zariadení sociálnych služieb na samosprávu VÚC. Štátne domovy dôchodcov (DD) prechádzali do pôsobnosti obce, kde sídlia, od 1. júla 2002. Štátne zariadenia opatrovateľskej služby tiež prešli do pôsobnosti obce, kde mali sídlo a zároveň do samostatnej pôsobnosti samosprávneho kraja. Tento prechod zariadení opatrovateľskej služby do samostatnej pôsobnosti dvoch rozdielnych samosprávnych orgánov súčasne umožnilo prijatie poslaneckého návrhu, ktorý inicioval tretí sektor. Aby sa mohol uskutočniť, stanovilo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny (MPSVR) postup prechodu tak, že zariadenie opatrovateľskej služby prejde do zriaďovateľskej pôsobnosti obce, len ak toto zariadenie neprevezme v stanovenej lehote príslušný samosprávny kraj. Tento postup mal zohľadniť nerovnomerné pokrytie územia SR štátnymi zariadeniami opatrovateľskej služby a umožniť, aby prednostne prešli do zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávnych krajov. Obci pritom nič nebráni zriadiť si nové zariadenie opatrovateľskej služby. K výhrade nadácie SOCIO k "zákonu sabotujúcej iniciatíve MPSVR, aby sa DD po schválení KZ zmenili na kombinované zariadenia, teda DD a zároveň domovy poskytujúce sociálne služby" uvádzame, že v tomto prípade nemohlo MPSVR uplatniť svoj vplyv pre vecnú nepríslušnosť. Ak v čase od prijatia KZ vznikli kombinované zariadenia sociálnych služieb, využila sa možnosť daná zákonom. Využitie zákonnej právomoci zriaďovateľa nemožno považovať za "sabotovanie kompetenčného zákona". Ak kombinované zariadenia DD -- domovy sociálnych služieb pre dospelých -- prechádzajú zo štátu na príslušný vyšší územný celok (samosprávny kraj), nie je to obchádzanie KZ, ale naplnenie jeho účelu. Z tohto hľadiska sa nemožno stotožniť so záverom nadácie SOCIA, že "dôvod záujmu o zariadenia sociálnych služieb zo strany starších ľudí je najmä finančný". Pokračovanie decentralizácie v oblasti sociálnych vecí na úseku sociálnych služieb je v rovine legislatívnej úpravy a spôsobu jej napĺňania realizovaný nie z hľadiska priority vlastníckych práv, majetku a financií, ale s akcentom na garanciu práv občana v hmotnej alebo sociálnej núdzi a zabezpečenie kontinuity kvality a dostupnosti dosiaľ poskytovaných sociálnych služieb občanom. (Ohlas je krátený.)