Štrajk je zatiaľ za nami. Prerušil sa nečakane kultúrne a disciplinovane -- navonok na základe rozhodnutia súdu. Obe strany jednej štátnej firmy nám v ňom ukázali zraniteľnosť hospodárskeho organizmu krajiny. Tu nehrozil krach typu nebankových subjektov, ale hrozil doslova kolaps rozbehnutého kolobehu hospodárskeho života krajiny. Niekto je za to zodpovedný. Keby to bola súkromná firma, boli by to jej majitelia a akcionári. Ak je to štátna firma, nesú zodpovednosť jednoznačne tí predstavitelia, ktorým bola voľbami dočasne delegovaná štátna moc a vláda, aby spravovali vlastníctvo štátu a verejný záujem. Či sa to niekomu páči alebo nie, štrajk železničiarov bol, je a zostane aj vizitkou o tom, ako sa tento štát riadi. Druhý vládny kabinet Mikuláša Dzurindu si dal vo svojom programe za úlohu pokračovať v reformách. Namiesto reforiem sa však jeho partneri zaoberali najviac samými sebou. Očividne proreformný charakter tejto vládnej koalície si tak oslabovali sami jej aktéri a partneri. Reforma zdravotníctva, reforma okolo trhu práce a novely Zákonníka práce vyústili do nedôstojných prejavov odporu, nesúhlasu a znevažovania jej aktérov. Ak k tomu prirátame vnútorné spory okolo privatizácie elektrární a obsadenie postov v tajnej službe spojené s aférou odpočúvania a spôsob, akým sa riadil vývoj okolo štrajku na železniciach, bude zázrak, ak táto koalícia vydrží do konca volebného obdobia.
Reformný program tejto vlády je pritom dobrý. Avšak spôsob, akým sa realizujú a riadia jeho jednotlivé segmenty, pripomína všetko iné len nie zohratý orchester. Upozorňuje na to aj tón včerajšieho vyhlásenia Asociácie zamestnávateľských zväzov. Akoby vláda a celá koalícia zabudli, že ním oslovujú ľudí, a nie masu anonymných voličov. Pritom práve na plecia ľudí dopadajú následky ich konania, od konkrétnych ľudí chce táto vláda, aby znášali následky reforiem a jej politického správania. Štrajk železničiarov by preto mal byť posledným varovaním pre túto koalíciu. To, čo sa odohralo v uplynulých dňoch v tisíckach domovov tejto krajiny, nebol žiadny zmanipulovaný prieskum verejnej mienky. Možno je to aj výsledok paušálneho elitárskeho podceňovania odborárov, ktorí sú však partnermi sociálneho dialógu. Prvá Dzurindova vláda síce zlikvidovala SDĽ, ale doviedla do parlamentu nových komunistov. Je trpkou pravdou, že premiér Dzurinda musel vymeniť v rezorte dopravy za uplynulé roky práve vlastných ministrov, pričom dvaja odišli so škandálom a dovládol v ňom napokon vicepremiér. Okrem privatizácie telekomunikácií a inštitucionálnej "reformy" -- rozumej organizačného rozdelenia -- sa reformu na železniciach ráznejšie presadiť nedarilo. Možno, že sa po terajšom výbuchu niečo zmení na nerovnovážnej politike tohto kabinetu. V opačnom prípade je na najlepšej ceste k tomu, že všetky jeho chyby zúročí opozícia a budeme svedkami štandardného paradoxu politiky -- konjunkturálnej výmeny celej vládnej koalície bez ohľadu na jej reformný program.
StoryEditor