Pred rokom starý parlament pod čudnými zámienkami neschválil ústavný zákon o konflikte záujmov, na ktorom sa podieľala vtedajšia koalícia i opozícia. Najfarizejskejšie vyznievali výhrady proti majetkovým priznaniam rodinných príslušníkov, vydávalo sa to za diskrimináciu a prezumpciu viny. Pritom o presunoch obskúrne získaného majetku na rodinných príslušníkov nielenže vrabce čvirikajú, ale píšu i noviny. Nemožno sa zbaviť dojmu, že poslanci ho odmietli preto, aby sprísnenie posunuli až do obdobia po voľbách -- niektorí, aby pred zákonom ušli, iní, aby mali čas na prípravu na striktnejšie pravidlá.
Je tu ďalší návrh, ktorý by mal nahradiť jalový ústavný zákon č. 119/1995 Z. z., podľa ktorého sa nevydalo ani jedno uznesenie NR SR o rozpore záujmov a formálne sa nezačalo ani jedno konanie. Veľká verejná diskusia sa zatiaľ nespustila. O to dramatickejšie sú diskusie v straníckom a parlamentnom zákulisí. Hlasnejšie sa hovorí len o dosahu ústavného zákona na samosprávy, z ktorých sa ozývajú rozhorčené hlasy o centralizme. Oprávnenou sa zdá požiadavka vypustiť z okruhu poslancov obecných zastupiteľstiev -- veď v menších obciach je často problémom získavať do takýchto funkcií vôbec niekoho, nieto ho ešte obmedzovať.
Výhrady sú najmä proti pôsobnosti ústrednej kontroly. Treba veriť, že aj za cenu zmeny ústavy bude NKÚ uplatňovať kontrolnú právomoc voči všetkým zložkám verejných financií, teda aj financiám VÚC, miest a obcí. Okrem všeobecných dôvodov, akým je napríklad požiadavka na takúto kontrolu pri čerpaní z európskych fondov, je tu i okolnosť špecifická. Viac slovenských miest a obcí, na čele s Bratislavou, Košicami a Banskou Bystricou sa dostalo do veľkého zadlženia. Robili aj sporné finančné operácie. Ratovanie potom ostáva na štáte -- žiadajú dotácie, súhlasy s predajmi majetku a pod. Aj to sú dôkazy, že vnútorná kontrola nestačí. Fungovanie spoločnosti je síce založené na zákonoch, inštitúciách a inštitútoch, ale silne ho ovplyvňujú príbuzenské, krajanské, odvetvové, stavovské a podnikateľské a ďalšie, čertvieaké väzby. V územných štruktúrach sa sformovali elity, ktoré bez ohľadu na aktuálnu politickú moc trvale ovplyvňujú verejný a hospodársky život. Miestna kontrola a miestni kontrolóri do toho spravidla zapadajú.
Komicky pripadá tvrdenie, že zákon by bol retroaktívny. Práve takéto reči ešte viac odôvodňujú požiadavku na vyššie právomoci ústrednej kontroly. Kto sa bojí, aby NKÚ siahol aj na minulé roky a skontroloval, či sa dodržiavali vtedy platné zákony a nižšie normy, i tie, ktoré vydalo samotné zastupiteľstvo? Tu by vôbec nešlo o zasahovanie do kompetencií samosprávy -- tie sa predsa nemenia -- iba o profesionálnu a nezávislú (alebo nezávislejšiu) kontrolu verejných financií. A prirodzeným záujmom každého funkcionára i orgánu by malo byť, aby VÚC, mesto či obec mali finančné a majetkové veci v poriadku bez ohľadu na to, kto to kontroluje. Treba sa spýtať, kto sa bojí dobrej, nezávislej kontroly.
StoryEditor