Pár týždňov po zverejnení poslednej z nespočetných mierových iniciatív -- tzv. cestovnej mapy, ktorá predpokladá vznik palestínskeho štátu do roku 2005, sa veľmi nezdá, že by sa Izraelčania a Palestínčania priblížili k definitívnemu ukončeniu konfliktu. Židovský štát sa spamätáva z nedávnej série samovražedných útokov palestínskych radikálov, izraelskí vojaci podnikajú akcie v okupovaných územiach pásma Gazy a Západného brehu Jordánu -- ich vzájomné vzťahy sa dajú naďalej definovať slovami podozrievavosť a nedôvera. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že Izrael po prvýkrát za svoju viac ako päťdesiatročnú históriu formálne uznal právo Palestínčanov na samostatný štát. Fakt, že to bola práve pravicovo-nacionalistická vláda jastraba Ariela Šarona, je len jedným z paradoxov, ktorými nás niekedy dejiny prekvapia. Napokon bol to práve bývalý líder Likudu Menachem Begin, kto uzavrel mierovú dohodu s dlhoročným egyptským nepriateľom (spolu s vtedajším egyptským prezidentom Anvarom Sadatom dostali Nobelovu cenu za mier), podľa historika Paula Johnsona "spôsobom, na ktorý by sa žiaden zo sociálnych demokratov neodvážil".
Cestovná mapa stavia predovšetkým na dôvere medzi tradičnými rivalmi, preto by ich kroky v mierovom procese mali byť recipročné. Palestínčania volajú po stiahnutí izraelských jednotiek, Tel Aviv sa zasa obáva, že by radikálnym organizáciám poskytol vítaný čas na reorganizáciu. Ak si však premiér Mahmúd Abbás nechce doma pokaziť, v porovnaní s Arafatom, už i tak fádny imidž, nemôže zatiaľ zasahovať proti ozbrojencom, ktorých mnohí považujú za bojovníkov za nezávislosť. Dôvera, ktorá je potrebná, aby dokázali žiť "bok po boku v mieri a bezpečí" v dvoch štátoch -- Izraeli a Palestíne, sa zdá zatiaľ nedosiahnuteľnou métou.
Palestínsky vodca Jásir Arafat hovorí podľa Izraelčanov "hadím jazykom" -- na medzinárodnej scéne o mieri a pred Arabmi o vojne -- aj Šaron však rád "mystifikuje". Zarytý stúpenec tvrdej línie najprv pre denník Haarec vyhlásil, že je ochotný stiahnuť sa z autonómnych území v záujme mieru a urobiť tak kroky "bolestné pre každého Žida aj pre neho osobne", neskôr pre Jerusalem Post, že riešenie otázky židovských osád na palestínskom území "je v nedohľadne".
Vyhovieť každému určite nie je jednoduché. Dôvod na podporu mierového plánu neprýšti podľa pozorovateľov z úprimného srdca premiéra, ale skôr z nátlaku Spojených štátov, na ktoré je Izrael finančne viazaný. Deň, keď vláda schválila (s pripomienkami) cestovnú mapu, označili preto Palestínčania nie ako "historický", ale skôr ako "podozrivý".
Napriek nedôvere, napriek tomu, že aj tentoraz zostávajú otvorené najháklivejšie otázky -- Jeruzalem a návrat utečencov, však teraz netreba prepadať pesimizmu. Nádej vzbudzuje predovšetkým americký prezident George W. Bush, ktorý sa chce pri obnove mierových snáh osobne angažovať. Každý vie, že riešenie, ktoré sa bude zdať obidvom stranám bezvýhradne spravodlivé, sa pravdepodobne nikdy nenájde, vždy to bude len bolestivý kompromis. Lenže Bush už raz svetu ukázal, že keď si niečo zaumieni, tak to myslí vážne.
StoryEditor