Lekárnikov zderú tak či tak

Nezostáva nám iné, ako od pacientov žiadať platby za lieky v hotovosti, tvrdia lekárnici. Iný spôsob, ako zabezpečiť nové zásoby liekov, už podľa nich neprichádza do úvahy, lebo zdravotné poisťovne im celé mesiace neplatia za lieky, ktoré vydali ich poistencom. Pretože dodávateľské firmy ich už odmietajú úverovať, platenie plnej ceny liekov by im malo zabezpečiť prostriedky na nákup nových zásob.
Proti ich zámeru vyberať od poistencov plnú cenu predpísaného lieku však stojí informácia ministerstva zdravotníctva, že majitelia verejných lekární na to nemajú právo. Časť platby, ktorú by normálne mala uhrádzať zdravotná poisťovňa, totiž zákon nedovoľuje uhradiť poistencovi, ale len lekárni. Ibaže zdravotné poisťovne časť ceny zväčša neuhrádzajú. Alebo uhrádzajú, ale s takým oneskorením, že, ako svedčia príklady z východu republiky, mnohé lekárne naozaj nemajú prostriedky na nákup liekov a zostávajú zatvorené. Keby sme chceli byť striktní, museli by sme konštatovať, že neplatiace zdravotné poisťovne nedodržiavajú zákon.
Upozornenie ministerstva zdravotníctva, že žiadať platby za lieky v plnej výške je protizákonné, je síce v tejto súvislosti v súlade so skutočnosťou, no zároveň vyznieva trochu demagogicky. Ďalšie upozornenie, že každý lekárnik, ktorý vydá pacientovi liek, len ak zaň zaplatí plnú cenu, riskuje stratu licencie, už evokuje čosi viac. Nie je tajomstvom, že napriek deklarovaniu ústretovosti voči slobode podnikania a riešenia problémov prostredníctvom trhových mechanizmov sa rezort zdravotníctva usiluje o istú centralizáciu. Prípadne aspoň o zníženie počtu subjektov, ktoré by mali možnosť odhrýzať z trhového koláča.
A hoci Rudolf Zajac nie je v závideniahodnej situácii, lebo musí hasiť požiar, ktorý ako minister nezakladal, môže v tomto zmysle tak či tak získať. Rovnako ako lekárnici môžu tak či tak stratiť. Ak budú žiadať od poistencov za lieky plnú cenu, môžu prísť o licencie a budú musieť lekárne zavrieť. Ak nebudú chcieť riskovať stratu licencie, ale bez plných platieb od poistencov nebudú mať na nákup ďalších zásob liekov, bude výsledok rovnaký. Lebo aj keby lekáreň fungovala, no oni by do 24 hodín neboli schopní zabezpečiť pacientom predpísané lieky, nebolo by to v súlade so zákonom, a tiež by ich to existenčne ohrozilo. Inými slovami, lepšiu "prirodzenú" cestu na redukciu ich počtu si sotva možno predstaviť.
Ak k tomu prirátame aj snahu niektorých distribútorov ovládnuť trh s liekmi zakladaním lekárenských reťazcov, na ktoré poukázala Slovenská lekárnická komora ešte v júli, a zmenu zákona o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne (VšZP), rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, nemožno sa obavám lekárnikov čudovať. Ak ich totiž štát neoddlží skôr, ako sa VšZP a Spoločná zdravotná poisťovňa spoja a premenia na akciové spoločnosti bez ručenia štátu za ich dlhy, je pre mnohých z nich hrozba krachu reálna.
A poistencom zrejme nezostane iné, ako sa prispôsobiť. Alebo prinútiť zákonodarcov, aby pri zmene zákona o poistení pamätali aj na súčasné problémy a umožnili poisťovniam platiť príslušnú časť úhrady za lieky aj poistencom, napríklad prostredníctvom pokladníc, pre ktoré by sa azda v priestoroch poisťovní mohlo nájsť miesto.