Začiatkom deväťdesiatych rokov americkí predstavitelia, ktorí podobne ako ja spracovávali dlhodobé prognózy pre Clintonovu administratívu, varovali, že by bolo unáhlené predpovedať priemerné dlhodobé tempo rastu vyššie než 2,5 percenta ročne. Skutočný rast môže byť napokon ešte pomalší. Dnes sa obzeráme za desaťročím, v ktorom americká ekonomika rástla priemerným tempom 3,4 percenta ročne.
Dnešné Spojené štáty sú skutočne o deväť percent bohatšie, než by sme sa pred desiatimi rokmi boli odvážili predpovedať, a to i napriek stagnácii na trhu práce, z ktorej vyplýva najvyšší rozdiel medzi skutočným a potenciálnym výkonom za posledné dve desaťročia. V Amerike sa ukázalo, že "nová ekonomika" je reálna. Sú všetky dôvody veriť, že v budúcom desaťročí bude rast rýchlejší než v desaťročí minulom.
Pozerali sme sa cez Atlantik na západnú Európu s otázkou, kde je európska "nová ekonomika". Videli sme ju v Škandinávii a aj inde, ale výrazné premietnutie zdokonalených počítačových a telekomunikačných technológií do rastu výkonu a produktivity v celej ekonomike ako keby tu chýbalo. Zdalo sa, že Európa sa stále viac oneskoruje za USA.
Keď ekonomiky na obidvoch stranách Atlantiku porovnáme dnes, zdá sa, že si západná Európa počína oveľa lepšie, než by človek očakával podľa tónu ekonomických denníkov a periodík v minulom desaťročí. Napríklad hodinová produktivita práce je v súčasnosti v západnej Európe iba o desať percent nižšia než v Amerike.
Ekonóm Robert Gordon z Northwestern University poukazuje na niekoľko zaujímavých čŕt amerického HDP, ktoré by mali viesť hlučných zástancov amerického modelu a kritikov európskej cesty k väčšej obozretnosti. Američania si, napríklad ,musia kupovať autá, pretože systém verejnej dopravy je tu nevyhovujúci. Hodnota automobilu je zarátaná do amerického HDP, kým európske systémy verejnej dopravy sa nerátajú ako hodnota pre cestujúcich, ale ako náklady vlády.
Američania zadržiavajú dva milióny spoluobčanov vo väzení: náklady na výstavbu väzníc a mzdy dozorcov sú tiež zahrnuté v HDP. Profesor Gordon poukazuje i na skutočnosť, že vzhľadom na nepriaznivejšiu klímu v Spojených štátoch -- chladnejším zimám (s výnimkou Floridy a Kalifornie) a teplejším letám (s výnimkou Washingtonu, Oregonu a Kalifornie) -- musia občania utrácať viac za kúrenie a klimatizáciu.
Aký je čistý výsledok týchto výpočtov? Západoeurópania pracujú o 25 percent menej než Američania, no úroveň ich sociálneho blahobytu (vrátane podnebia) je iba asi o 15 percent nižšia než u Američanov. Okrem toho v západnej Európe existuje rovnocennejšia distribúcia príjmov a nižšia miera chudoby. Z tohto pohľadu sa zdá, že západná Európa má prinajmenšom rovnaké právo označovať sa za "dobrú spoločnosť" ako USA. Navyše to vyzerá, že sa rozdiel medzi USA a západnou Európou v produktivite na úrovni celej ekonomiky neprehlbuje nijako rapídne, ak vôbec. Rast produktivity v západnej Európe sa takmer rovná Spojeným štátom. To naznačuje, že aj do západnej Európy prichádza nová ekonomika, ibaže sa to odohráva potichu a s oveľa menšími fanfárami než v Amerike.
Každé priaznivé hodnotenie stavu západoeurópskeho hospodárstva musí byť, samozrejme, vyslovované veľmi obozretne. Napríklad nezamestnanosť v Európe je podľa všetkého až o polovicu vyššia než v USA. Miera zapojenia pracovnej sily je, naopak, nižšia -- a podstatná časť tejto nízkej miery zapojenia navyše nie je výsledkom dobrovoľného rozhodnutia, ale faktu, že spôsob činnosti inštitúcií veľmi komplikuje život domácnostiam, v ktorých pracujú všetci dospelí členovia.
Hodnoty produktivity práce v Európe okrem toho zveličuje aj skutočnosť, že potenciálni zamestnanci, ktorí by vykazovali nižšiu produktivitu, s oveľa väčšou pravdepodobnosťou žiadne zamestnanie nemajú. A nad tým všetkým sa vznáša hrozba demografickej krízy západoeurópskeho sociálneho štátu, vyplývajúca zo starnutia európskej populácie.
Kde však nájdeme krajinu či región bez vážnych hospodárskych ťažkostí a hlbokých štrukturálnych problémov?
Koncom deväťdesiatych rokov sa na Spojené štáty veľmi dlho usmievalo hospodárske šťastie. Tomu napomáhali niektoré veľmi dobré inštitúcie a niektoré celkom dobré hospodárske stratégie. Do roku 2000 sa vysoko postavení európski byrokrati obávali každého blížiaceho sa medzinárodného stretnutia ako ďalšej príležitosti, keď im Američania urobili prednášku, ako sa Európa musí okamžite zmeniť podľa vzoru Ameriky. Preto je dôležité zaznamenať, aký malý, ak vôbec nejaký, náskok meraný sociálnym blahobytom získali Spojené štáty oproti Európe v poslednom desaťročí. Obidve strany sa majú čo učiť.
J. Bradfort DeLong je profesorom ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley. V administratíve prezidenta Clintona pôsobil ako námestník ministra financií USA.