Pohľad do minulosti nezaškodí

Keď Slovensko v roku 1918 vstupovalo do Československej republiky, malo tri milióny obyvateľov, z toho 15 % analfabetov (v Čechách ich bolo len 2,4 %), 60 % obyvateľstva Slovenska sa vtedy živilo poľnohospodárstvom (v Čechách len 30 %) a 18 % priemyslom a remeselnou výrobou (v Čechách až 41 %). Vo vymenovávaní diametrálnych rozdielov medzi oboma časťami novej republiky by sa dalo pokračovať -- počnúc počtom škôl, učiteľov alebo lekárov, cez ekonomickú výkonnosť, ktorá sa zhmotnila do výrazných rozdielov v priemerných príjmoch. Československo zvýšilo do roku 1928 ekonomickú výkonnosť v porovnaní s predvojnovou úrovňou o polovicu a dosiahlo 75 % ekonomickej úrovne Francúzska, resp. približne 40 % úrovne USA. V zahraničnoobchodnom obrate sa dostalo na 15. miesto vo svete a siedme v Európe. Rozdiely medzi východnou a západnou časťou republiky sa však darilo pražskej vláde korigovať len veľmi pomaly -- rýchlejšie v oblasti vzdelávania a zdravotníctva, nepatrne v ekonomike.
Významný podiel na zrode Československej republiky mali slovenskí vysťahovalci v Amerike. Pri sčítaní ľudu v roku 1920 sa v USA hlásilo k slovenskej národnosti 620-tisíc obyvateľov. Masové vysťahovalectvo, najmä z východu Slovenska, však pokračovalo aj v Československej republike. V roku 1928 dokonca dosiahlo Slovensko druhý najvyšší počet vysťahovalcov do zámoria v pomere k počtu obyvateľov zo všetkých európskych krajín. Predstihli sme tak Írov i Talianov. K výraznejšiemu spriemyselneniu Slovenska došlo až na sklonku 30. rokov. Na nedemokratickom a nehumánnom režime slovenského štátu nie je nič, na čo by sme mohli byť pyšní, vojnová konjunktúra však ekonomiku krajiny posilnila novými investíciami, trhmi aj vytvorenými pracovnými príležitosťami. Československá republika si dokázala udržať a po svetovej kríze i 2. svetovej vojne vždy znovu obnoviť vysokú ekonomickú úroveň až do roku 1948. Vtedy už bolo citeľné aj zvýšenie ekonomickej a vzdelanostnej úrovne Slovenska. Po roku 1948 však republika postupne strácala krok so svojimi západnými susedmi. Kým, napríklad, rakúsky HDP vzrástol do roku 1989 päťnásobne, československý len trojnásobne. Z kvalitatívneho hľadiska by toto porovnanie dopadlo ešte horšie. Komunistické vlády nemali problém v záujme pokrytia dier v štátnom rozpočte obrať podniky o ich prevádzkový kapitál, v modernizácii začali zaostávať za vyspelejším svetom už v 60. rokoch. Podkapitalizácia, zlá štruktúra a technická zastaranosť sa začiatkom 90. rokov veľkou mierou podpísali pod nerovný súboj československých firiem so západnou konkurenciou. Slovensko sa síce v období socialistickej republiky búrlivo spriemyselňovalo (prelievaním národného dôchodku z vyspelejšieho Česka), ale v štruktúre, ktorá bola poplatná členstvu "v tábore mieru a socializmu". Predimenzovaný zbrojársky priemysel strácal trhy už na konci 80. rokov a zánik RVHP ho potom úplne dorazil rovnako ako mnohé nové podniky spracovateľského priemyslu na Slovensku, ktoré boli kapacitne šité na mieru šíreho sovietskeho trhu. Slovensku teda nezostávalo nič iné, ako znovu od základov meniť štruktúru svojho hospodárstva a zahraničnoobchodné smerovanie. Od roku 1918 už štvrtý raz.
Rozdiel medzi ekonomickou, sociálnou a kultúrnou úrovňou Česka a Slovenska bol pred 85 rokmi merateľný násobkami, dnes niekoľkými percentami. Občas nezaškodí pripomenúť si prečo a za akú cenu.