Ani nie mesiac po veľkolepom oslavovaní pozvánky Slovenska do Európskej únie a NATO sa dostáva celá vládna koalícia do varu. Jeho vonkajším prejavom je zrejme boj o šéfa Slovenskej informačnej služby. To je však len vnútropolitický aspekt celej aféry, ktorú otvoril predseda strany ANO uplynulý týždeň. Reči o nelegálnom odpočúvaní politikov, novinárov v tejto krajine neutíchajú a tvoria už takmer neodmysliteľný kolorit domácej politiky. Ak je pravdou to, čo tvrdí P. Rusko o jeho sledovaní, tak to má v demokratických krajinách zvyčajne len jeden následok -- demisiu ministra alebo odchod postihnutej strany z koalície. Či ide však len o súčasť Dzurindovho zápasu o šéfa SIS-ky alebo aj o manéver so širšími politickými súvislosťami, sa ukáže onedlho. Napokon, ani spôsob, akým oznámil kandidatúru E. Kukana na post prezidenta, nebol žiadnou ukážkou politickej vôle po koaličnej zhode. Tu je namieste otázka, čo majú znamenať tieto sólo kroky premiéra a šéfa SDKÚ. Politika hotových faktov -- fait accompli, nikdy nebola ako metóda prijateľná tak doma, ako aj v medzinárodných vzťahoch. Preto každého musí znepokojovať vývoj vnútropolitickej scény krátko po summite EÚ v Kodani a po pražskom summite NATO. Je to totiž zreteľný výsledok nerovnováhy medzi domácou a zahraničnou politikou, ktorý by po Kodani a Prahe nemal mať v tejto koalícii žiadny priestor. Premiér nerobí dobre, ak svojimi krokmi vzbudzuje dojem, že chce túto nerovnováhu ešte viac prehlbovať v čase, keď celá koalícia stojí a padá nie na zahraničnej, ale na vnútornej politike. Jeho sebavedomie po oboch summitoch, ktoré zrovnoprávnili medzinárodné postavenie Slovenska, by ho nemalo zaslepiť. Nebol sám, kto prispel k zmene postavenia krajiny smerom k Európskej únii a k NATO. Politik by mal myslieť na to, že žiadny úspech nie je bianko šekom pre jeho ďalšiu kariéru. Winston Churchill musel odísť práve na vrchole úspechu svojej politiky -- po porážke hitlerovského Nemecka. Bolo by veľkým rizikom pre politický vývoj v krajine, ak by teraz doma tento úspech premárnil zbytočným ukazovaním svalov a neuváženými sólo krokmi v politike. Z hľadiska vývoja politickej scény nemá byť totiž na čo až taký hrdý. S jeho menom a politikou nerovnováhy jeho kabinetu bude už totiž navždy spojený aj návrat komunistov do parlamentu. A ak sa na tejto jeho koncepcii politiky niečo nezmení -- môže sa stať, že o štyri roky nebude voliť komunistov na Slovensku sedem percent voličov, ale raz toľko. Rovnako ako v čase nástupu jeho prvej vlády v roku 1998, aj teraz jeho kabinet pokračuje v politike nerovnováhy, aj pokiaľ ide o ekonomickú politiku. Vtedy to bol balíček ekonomických opatrení a sľuby o dvojnásobných platoch a nízkej nezamestnanosti. Dnes nehovorí o dvojnásobných platoch a nezamestnanosti, ale o úspornom programe a pokračovaní reforiem. Efekt vo verejnosti je však už iný -- dnes už za tým každý nevníma len to pozitívne. Je preč nadšenie z prvej proreformnej vlády slovenských demokratov pod Dzurindovým vedením. O to viac, že za štyri roky sa im zďaleka nepodarilo posunúť krajinu v ekonomike tak ako to sľubovali. S obdobím ich politiky nadobudol kritickú mieru nerovnováhy aj pojem reformy. Ľudia ju začali vnímať deformovane -- len ako metódu vyberania peňazí z vreciek voličov. M. Dzurindovi hrozí, že sa mu tento druh politiky nerovnováhy vráti ako bumerang. Je však najvyšší čas, aby sa vláda začala zaoberať úlohami, ktoré kladie na krajinu prístupový proces do Európskej únie. O mesiac majú na národnom konvente predložiť politické strany svoje predstavy o reforme EÚ. Vedia politické strany, akú úniu chcú podporiť? Aké sú naše predstavy o tom, ako má vyzerať únia s 25 členskými krajinami? Namiesto vážnej diskusie o tejto kľúčovej otázke sa rozpútava čudná hra s priam špionážnym pozadím, ako podľa scenára románov Johna le Carého.