Na nedávnom seminári Českej spoločnosti ekonomickej a ČNB šokoval hlavný ekonóm Európskej investičnej banky Wilem Buiter prítomných bankárov a ekonomických expertov konštatovaním, že ak sa prekročí deficit verejných financií nad 3 percentá HDP, dostane členská krajina najprv upozornenie a ak nenastane náprava nasleduje trest v podobe finančného neúročeného vkladu. Ten prepadne, ak sa ani potom neprijmú účinné opatrenia.
Tento postup zakotvuje tzv. Pakt stability, ktorý prijali členské krajiny EÚ po Maastrichte. Bez ohľadu na skutočnosť, že tento európsky pakt hospodárskej stability a rastu prijali krajiny, ktorých ekonomiky mali porovnateľné východiská, voľby vo Francúzsku a predvolebná kampaň v Nemecku ukázali, že ani Paríž a Berlín jeho ustanovenia nebudú chcieť a môcť dodržať. Opozičná CDU označuje, napríklad, už dnes sľuby nemeckého ministra financií Hansa Eichela do Bruselu o vyrovnanom rozpočte za totálny nezmysel. Nový francúzsky minister financií Francis Mer už tvrdí, že ustanovenia paktu stability nie sú nemenné. Pripúšťa dokonca, že po spoločnom odsúhlasení v rámci EÚ je možné niektoré časti paktu upraviť. Všetky členské štáty EÚ spozorneli a čakali čo sa udeje -- najmä po rokovaní v Seville. Pravicová vláda v Paríži tu argumentuje podobne ako CDU. Napriek záväzku krajín EÚ, aby sa do konca roku 2004 v rámci celej eurozóny rozsiahle znížili deficity rozpočtov, ich finanční a hospodárski experti dnes považujú tieto ciele a sľuby za nezmysel. Francis Mer pre nemecké noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung povedal, napríklad, doslova, že: "smernice Paktu stability sa budú musieť zmeniť vzhľadom na investície, zadlženosť a výdavky na zbrojenie". V predvečer summitu EÚ v Seville počas stretnutia ministrov financií v Luxemburgu Francúzsko preto odmietlo stanovený cieľ dosiahnuť v roku 2004 vyrovnané rozpočty. Realita ekonomického vývoja v týchto dvoch členských krajinách otvára tak diskusiu o plnení Paktu stability naplno.
Otázkou týchto dní v tejto súvislosti bolo, čo z tohto paktu zostane v roku 2004, kedy by malo dôjsť k rozšíreniu EÚ o kandidátske krajiny. Inými slovami povedané, aký veľký deficit si budú môcť kandidátske krajiny dovoliť vzhľadom na reálny stav ich ekonomík a požiadavky plnenia kritérií ich členstva. Žiadny zodpovedný politik, ktorý sa zamýšľa nad ekonomickým dopadom členstva kandidátskej krajiny v EÚ, tento problém nemôže obísť. Na rozdiel od legislatívy v iných oblastiach, ktorá sa dá na papieri zmeniť relatívne rýchlo, ekonomika kandidátskych krajín nie je papierom, ktorý znesie všetko. Už dnes je preto veľmi dôležité hľadať cesty, ako si obhájiť ekonomicky zdôvodniteľný rozsah deficitov nielen v rámci prístupového procesu, ale aj po jeho ukončení. Súčasná diskusia na Slovensku pripomína v tomto kontexte žabomyšiu vojnu a čudnú tieňohru. Samozvaní experti sa odvažujú maľovať div nie katastrofické scenáre čo i len pri jednopercentnom prekročení trojpercentnej hranice deficitu na HDP. Pritom smernice Paktu stability dovoľujú už dnes prekročiť tento limit o 0,75 %. Všetkým tieňovým ministrom hospodárstva v budúcej slovenskej vláde by malo byť jasné, že bez ohľadu na ich politickú príslušnosť a sľuby voličom, základný politicko-ekonomický rámec pre ich rozpočtovú politiku bude práve Pakt stability EÚ. A tu rovnako, ako v prípade členstva Slovenska v NATO bude pre celú krajinu nesmierne dôležité, ako sa voľby skončia. Tie totiž otvoria alebo uzavrú aj priestor pre rokovania v EÚ a pre, doslova a do písmena, aj pochopenie a súhlas s "ekonomicky obhájiteľnou politikou rozpočtového deficitu". Slovensko sa totiž v nasledujúcich nie rokoch, ale desaťročiach ešte nebude môcť vymaniť z deficitnej rozpočtovej politiky už len z jedného dôvodu -- ak si totiž uvedomíme, že budeme musieť po vstupe do EÚ dobiehať podstatne vyspelejších členov eurozóny. Dodnes sa však ani jedna zo starých i nových politických veličín nenamáha povedať voličom v tejto krajine, ako si tento koncept ekonomicky obhájiteľného deficitu predstavuje. Možno by im pomohol model, ktorý prezentoval v Prahe práve hlavný ekonóm Európskej investičnej banky Wilem Buiter. Tento profesor ekonómie na Amsterdamskej univerzite a London School of Economics, bývalý člen menového výboru Bank of England je totiž jedným z kritikov ustanovení Paktu stability práve aj z hľadiska ich neudržateľnosti voči kandidátskym krajinám. Jeho predstava o ekonomicky udržateľnom rozpočtovom deficite vychádza z premisy, že zadlženosť vlády nesmie prekročiť súčasnú hodnotu všetkých prebytkov v budúcnosti. Na rozdiel od Paktu stability, ktorý sleduje len mieru zadlženosti, mal by sa podľa neho pri koncipovaní ekonomicky obhájiteľného rozpočtového deficitu sledovať aj dlh v pomere k HDP, trvalý rozpočtový prebytok, trvalá reálna úroková miera a trvalý reálny hospodársky rast.
StoryEditor