Tretí rok sa u nás vedie diskusia, aká štruktúra energetiky je najvýhodnejšia a čo vlastne privatizácia energetík prinesie. Vždy, keď sa urobí nejaký krok v privatizácii, alebo sa odstráni nejaká politická prekážka (napr. zmena zákona o veľkej privatizácii, ktorá odblokuje privatizáciu majoritných podielov), ozvú sa hlasy proti privatizácii a operuje sa podobne ako pri inej privatizácii bezpečnosťou štátu s vhodným prívlastkom, tentoraz energetickým. Iní zas privatizáciu energetických podnikov interpretujú ako skrytú formu posilnenia štátnych financií -- ako náhradu štátnej pôžičky či emisie štátnych dlhopisov. Vraj peniaze získané z privatizácie vrátime všetci, keďže v dôsledku nej bude drahšia elektrina či plyn. Tí istí odborníci sa zároveň dožadujú väčších investícií v energetike, lebo obnovovanie zdrojov a posilňovanie sietí sa stáva naliehavé. Pod politickou strechou odporcov privatizácie sa skrývajú aj priemyselné skupiny, ktoré žiadajú priateľskú reguláciu cien energií. Ak by politici aj ďalej tieto hlasy poslúchali, zväčšil by sa dlh energetiky. Je známe, že Slovenské elektrárne nedokážu zo svojich zdrojov financovať obnovu svojich elektrárenských výrobní. Každý si položí otázku, prečo susedný ČEZ, ktorý pred jedenástimi rokmi spadal pod spoločný hospodársky a politický priestor, je dnes úplne inde. Odôvodniť to politickými cenami energií v uplynulom období nie je celá pravda. Verejnosť by privítala analýzu, ktorá by kvantifikovala dosahy cenovej regulácie elektriny na ekonomiku Slovenských elektrární. Jej závery by mohli byť známe skôr, ako sa rozhodne o nadobúdateľovi podielu v nich. Jeden zo záujemcov je ČEZ. Ten ponúka šancu vytvoriť v stredoeurópskom priestore silného výrobcu spojením so Slovenskými elektrárňami. Podobnú šancu, ale s otáznikmi v jadrovom rozvoji, dáva privatizácia mocnými nemeckými energetickými koncernmi. ČEZ sa netají synergickými efektmi, ktoré by po fúzii vznikli a z ktorých by nakoniec profitoval ich akcionár -- český štát. Vzniká známa pochybnosť, či privatizácia, pri ktorej kupuje akciový podiel štátom vlastnená firma, napĺňa jej podstatu. Všetky energetické podniky v reformných štátoch nakoniec skončia v súkromných rukách. Aj v Česku je len otázkou ďalšieho volebného obdobia, kedy si v rámci reformy verejných financií, prípadne penzijného systému, politici spomenú na zdroje, ktoré by získali privatizáciou ČEZ. Už ho raz na programe mali, ale Electricité de France (tiež štátom vlastnená spoločnosť) ponúkla iba 200 miliárd českých korún, čo vláda neakceptovala. Fúzovanie ČEZ a Slovenských elektrární by prinieslo mnoho efektov. Ak by sa fúzia vykonala výmenou akcií v štátnej držbe, vznikla by synergia aj pre oba štáty. Investor, ktorý by kupoval v rámci privatizácie ČEZ podiely od oboch štátov, by zaplatil viac, ako keby mal možnosť osobitne kupovať rovnaké podiely v oboch energetikách. Avšak vysoká cena a čas potrebný na dokončenie fúzie by priniesla bezprostredný efekt -- oddialenie privatizácie. To by privítali mnohí českí a určite aj slovenskí energetickí manažéri. Celok by dokázal lepšie odolávať obchodnému tlaku nemeckých energetík. Pre štát (štáty) by sa síce oddialil výnos z privatizácie, ale zvýšil by sa. Zároveň by sa zabezpečilo investovanie do slovenskej energetiky bez nebezpečnej finančnej záťaže.
Slovenské elektrárne nedokážu zo svojich zdrojov financovať obnovu svojich elektrárenských výrobní. Každý si položí otázku, prečo susedný ČEZ, ktorý pred jedenástimi rokmi spadal pod spoločný hospodársky a politický priestor, je dnes úplne inde. Odôvodniť to politickými cenami energií v uplynulom období nie je celá pravda.