Snahy USA o udržanie imunity pre ich vojakov pred žalobami zo strany Medzinárodného trestného tribunálu (ICC) vyplývajú z postavenia a úlohy ich ozbrojených síl v súčasnom svete. Terorizmus sa vo Washingtone dnes chápe predovšetkým ako hrozba Amerike za jej snahu udržať poriadok vo svete. Po 11. septembri 2001 sa v duchu novej stratégie národnej bezpečnosti Spojené štáty rozhodli radikálne vystúpiť proti každej krajine, nesúcej zodpovednosť za masakrovanie amerických civilistov a vyhradili si právo konať aj individuálne, ak si to budú vyžadovať ich bezpečnostné záujmy. Amerika ukončila spoločný postup s Európou pri eliminácii súčasných bezpečnostných hrozieb kdekoľvek na svete a európsky vplyv v transatlantických vzťahoch sa z vojenského zredukoval už len na politický. Okolnosti súvisiace s vojnou v Iraku túto novú situáciu jasne potvrdili. Keďže boj s terorizmom zďaleka nespĺňa kritériá regulárnej vojny, ťažko ho vtesnať pod medzinárodné pravidlá. Zákernému zabíjaniu nevinných ľudí nemožno čeliť iba absolútne legitímnymi prostriedkami a keďže pravidlá terorizmu nejestvujú, v zápase s ním nemožno lipnúť na právnych normách. Na tejto premise bola zrejme postavená aj úvaha Washingtonu zaručiť pre svoj vojenský personál, zapojený do mierových operácií OSN a misií schválených jej Bezpečnostnou radou (prípad amerických ozbrojených síl v Afganistane aj Iraku), beztrestnosť pred stíhaním zo strany ICC. Samozrejme, tento druh neštandardnej imunity niesli veľmi ťažko najmä signatári zmluvy o vytvorení trestného tribunálu z roku 1998 (94 štátov), no predovšetkým európske krajiny. Európa, ťažko skúšaná masovými zločinmi II. svetovej vojny a neskôr najmä hromadnou genocídou na Balkáne, odmietala vyňatie amerických vojakov pôsobiacich v zahraničí spod jurisdikcie ICC. Proti riziku nepotrestania zločinov a ukrutností proti ľudskosti argumentovali USA obavami zo zneužitia žalôb smerujúcich proti ich občanom do Haagu a poukazovali na možnosť ich politickej motivácie. Najmä EÚ, vrátane väčšiny jej nových členov (Slovensko nevynímajúc), dôsledne odmietala neprijateľný precedens, ktorým sa Washington usiloval vyhnúť trestnoprávnej zodpovednosti za akékoľvek činy (súčasné i budúce) spáchané jeho vojakmi. To vzájomným vzťahom na oboch brehoch Atlantiku neprospievalo. V zložitej situácii sa ocitla aj OSN, ktorá musela v reakcii na ohlásené vetovanie niektorých mierových operácií zo strany USA v roku 2002 po prvýkrát schváliť pre Američanov výnimku. Práve oni totiž niesli najväčšiu (finančnú, technickú aj personálnu) ťarchu drvivej väčšiny všetkých dôležitých misií OSN po celom svete.
Najnovšie schválenie "americkej výnimky" v Bezpečnostnej rade, naplánované na minulý týždeň, sa neuskutočnilo. Aj keď generálny tajomník OSN Kofi Annan už dávnejšie vyzval všetkých 15 stálych i nestálych členov BR, aby súhlasom s touto výnimkou nepodkopávali medzinárodné právo, o zastavenie "beztrestnosti" pre ozbrojené sily Spojených štátov pôsobiace v zahraničí sa postarali iné okolnosti. Predovšetkým škandál súvisiaci s týraním irackých väzňov, ktorý Američanov donútil stiahnuť z hlasovania v BR požiadavku na predlženie výnimky. Podporu by totiž dnes celkom isto nezískali a názorová konfrontácia, ktorá by mohla nasledovať, by zrejme postaveniu USA na medzinárodnej scéne neprospela. Kontroverzná výnimka sa teda už nepresadila, ale daňou za to môže byť redukcia amerického príspevku do už schválených i budúcich mierových misií OSN a zhoršenie vzťahov Washingtonu s tými krajinami, ktoré v BR už dávnejšie signalizovali, že sa hlasovania zdržia či budú proti.
Jedna právna anomália, prisudzujúca americkým občanom ťažko zdôvodniteľnú legislatívnu výsadu, už pokračovať nebude.
StoryEditor