Jedným z výsledkov pražského summitu Severoatlantickej aliancie je záväzok zriadiť Sily rýchlej reakcie. Mali by ich tvoriť jednotky armád členských štátov NATO asi s 20 000 vojakmi. Mali by byť schopné zasiahnuť v pozemnej, námornej i vzdušnej operácii, kdekoľvek to bude potrebné. Do priestoru svojho nasadenia by mali byť schopné dopraviť sa do 7 dní a bez ďalšej podpory by mali pôsobiť až 30 dní.
To sa však nezaobíde bez radikálneho posilnenia leteckých dopravných kapacít predovšetkým európskych členov aliancie. Tí majú totiž dovedna až 2,8 mil. vojakov, no len 11 veľkokapacitných dopravných lietadiel, čo znamená, že mimo Európy si tieto krajiny môžu dovoliť nasadiť podstatne menej svojich jednotiek, než môžu na tento účel použiť USA. Tie majú v zbrani len 1,2 mil. vojakov, ale až 250 veľkokapacitných dopravných lietadiel.
Neschopnosť Európanov premiestniť, ale predovšetkým pravidelne zásobovať svoje jednotky mimo domovskej krajiny je preto problémom každej mierovej operácie. Najzreteľnejšie sa to však prejavuje od začiatku operácie v Afganistane. Zásobovanie európskych jednotiek v tejto krajine je z veľkej časti závislé od veľkokapacitných lietadiel sovietskej výroby ruských a ukrajinských komerčných prepravcov, ktoré navyše zväčša nespĺňajú prísne európske emisné a hlukové normy. Ich služby, vôbec nie lacné, musela využiť aj slovenská ženijná jednotka vyslaná do Afganistanu.
Európski členovia NATO sa preto v Prahe zaviazali nakúpiť pomerne veľké množstvo veľkokapacitných dopravných lietadiel. Tým sa však problémy vôbec nekončia. Objednávka na výrobu niekoľkých desiatok a možno až stoviek takýchto lietadiel by mohla znamenať koniec krízy leteckého priemyslu, ktorý predovšetkým v USA prepúšťa desaťtisíce zamestnancov. Z toho istého dôvodu však väčšina európskych krajín preferuje nákup lietadla A400M, ktoré bude vyrábať konzorcium európskych výrobcov Airbus. Toto lietadlo je však ešte len v štádiu vývoja a známe sú len jeho počítačové vizualizácie. Podľa USA je však potreba týchto lietadiel naliehavá, a preto svojim európskym spojencom odporúčajú hneď niekoľko typov takýchto strojov z produkcie amerického priemyslu. V ich prospech hovorí aj to, že tieto lietadlá sa už nielen vyrábajú, ale aj slúžia v ozbrojených silách USA.
Do hry však môžu vstúpiť tiež rusko-ukrajinské konzorciá. Tie prekonali krízu, do ktorej upadli počas 90. rokov a na svetovom trhu ponúkajú úplne nové lietadlá vybavené najmodernejšou západnou avionikou, elektronikou i motormi. Priamym konkurentom lietadla A400M je predovšetkým Antonov AN-70. Technické parametre tohto stroja obdivujú americkí i európski špecialisti a jeho cena je o tretinu až polovicu nižšia než ktoréhokoľvek porovnateľného amerického typu či spomínaného Airbusu. Aj preto sa napríklad v Česku vážne uvažuje o tom, že Rusko by mohlo časť svojho dlhu voči tejto krajine vyrovnať dodávkou dvoch až troch AN-70.
Akokoľvek sa to zdá neuveriteľné, tieto úvahy sa pravdepodobne budú týkať aj Slovenska. Vojaci Ozbrojených síl SR pôsobia už v 14 zahraničných misiách a slovenská vláda ponúkla pre potreby spomínaných Síl rýchlej reakcie NATO aj svoje špeciálne jednotky. Do každej súčasnej i budúcej misie je okrem vojakov potrebné dopraviť nielen množstvo techniky a ďalšieho vybavenia, ale ich aj pravidelne zásobovať. Slovenské letectvo disponuje len veľmi malým počtom starších dopravných lietadiel zdedených po federálnej armáde, ktorých dolet ani nosnosť nepostačujú ani pre plnenie potrieb súčasných zahraničných misií.
StoryEditor