Vedecký pokrok je základnou príčinou ekonomického pokroku. Ale mnoho štátov akoby napriek tomu dúfalo, že sa zvezie na chrbte objavov uskutočnených vo vedecky vyspelejších krajinách. V skorších fázach rozvoja je to najpraktickejšia a najúčinnejšia stratégia. Na dosiahnutie pokročilých štádií hospodárskeho rastu však krajina potrebuje domáci vedecký výskum.
Každá vláda sa snaží povzbudiť vedecký výskum vedeckým vzdelávaním. To však ide len do určitej miery. Veda je istou formou podnikania, ktorá vyžaduje dômyselnú organizáciu zdrojov aj zamestnancov, odvážny prístup a ochotu podstupovať riziká za možnosť veľkej odmeny.
Za normálnych okolností podporuje podnikateľské úsilie trh. Ak by taký trh existoval aj v prípade vedy, vedci by zakladali podniky podobné bežným obchodným firmám, medzi ktorými by dosahovali úspech tie najlepšie, kým ostatným by sa darilo menej. Problém je, že základný vedecký výskum je z väčšej časti verejný majetok, ktorý nemožno odoprieť tým, ktorí ho využívajú, preniká do organizmu vedeckého know-how rôznymi cestami.
Ak tu však neexistuje trh, ktorý by neosobne hodnotil a odmeňoval výkony na poli vedy, ako možno vydeliť a odmeniť dobré vedecké projekty bez obrovských strát? Veď práve tie často sprevádzajú netrhové byrokratické riešenia problémov spojených s obhospodarovaním verejných majetkov.
Existuje riziko, že vedecké ústavy degenerujú na léna kontrolované vedeckými byrokratmi, ktorí ovládajú katedry a laboratóriá hlavných univerzít financovaných štátom. Vedci v mnohých krajinách, z ktorých niektoré v minulosti zažili vedeckú slávu, môžu už dnes pozorovať tento neblahý jav vo vlastných inštitúciách. Cena, ktorú za to ich krajina platí, je sklerotickejšia a pomaly rastúca ekonomika.
Pri vedeckých objavoch neexistuje žiadna dokonalá substitúcia trhu. Nepatrnou náhradou, ktorá vedcom umožňuje efektívne súťaženie, je metóda nazývaná peer review (prezri a posúď), t. j. anonymné hodnotenie výskumu vedeckými kolegami. Špičkoví vedci zahalení pláštikom anonymity obyčajne dokážu rozpoznať originalitu a posúdiť, ktoré vedecké myšlienky majú skutočnú hodnotu.
Systém peer review vznikol pri dvoch vedeckých časopisoch, francúzskom Journal des Sçavans a anglickom Philosophical Transactions of the Royal Society. Obidva boli založené v roku 1665. Tieto časopisy hľadali najlepší bádateľský počin tak, že rozhodili širokú sieť a pri hodnotení myšlienok sa spoliehali na popredných odborníkov. Ich podpora vedeckého výskumu sa však obmedzovala iba na jeho publikáciu.
V štyridsiatych rokoch minulého storočia sa Vannevar Bush, dekan Massachusettského technologického ústavu a poradca prezidenta Roosevelta pre otázky vedy, zasadzoval o vytvorenie vládnej agentúry, ktorá by zásadne rozšírila uplatnenie metódy peer review tým, že by ju používala na prideľovanie značnej finančnej podpory výskumným iniciatívam.
Vo svojej knihe Science, the Endless Frontier (Veda, nekonečná hranica) z roku 1945 Bush tvrdil, že základný vedecký výskum potrebuje významnú a stabilnú finančnú podporu. Táto podpora by mala byť dostupná pre všetkých vedcov a o tom, ako a komu sa prostriedky pridelia, by mala nakoniec rozhodovať metóda peer review. Podľa neho ľudia, ktorí tieto peniaze vydávajú, by sa mali zameriavať iba na nové vedecké myšlienky, nie na organizačné schémy vedeckých inštitúcií. Na základe tejto knihy vznikla v roku 1950 americká národná vedecká nadácia (NSF), ktorá sa stala významným faktorom amerického úspechu vo vede.
Využitie anonymnej metódy peer review pri hodnotení návrhov a prideľovaní finančnej podpory vedeckému výskumu si získava čoraz väčšie uznanie na celom svete. Vo väčšine významných krajín dnes funguje nejaký druh agentúry, ktorá vydáva výzvy na podanie návrhov, a tie potom hodnotí pomocou metódy peer review.
Problémy pretrvávajú aj pri zabezpečovaní hladkého chodu novo zriaďovaných systémov peer review. Menšie krajiny majú ťažkosti pri zachovávaní anonymity, lebo počet kvalifikovaných vedcov v špecifickej oblasti tu môže byť taký malý, že sa dá ľahko odhadnúť, kto posudzuje ktorý návrh. Vplyvní činitelia sa potom môžu pomstiť za negatívne ohodnotenie svojich nesľubných vedeckých myšlienok.
Je to dôvod, prečo treba považovať navrhované zriadenie Európskej výskumnej rady za dobrý nápad. Inštitúcia vytvorená podľa vzoru NSF rozšíri vedeckú základňu v jednotlivých európskych krajinách, čím sa vytvorí oveľa väčšia výskumná organizácia -- taká, ktorá bude vyberať z väčšieho súboru návrhov.
Veľkosť trhu však nie je jediným problémom metódy peer review. Aj v krajinách so spolitizovanými univerzitami alebo s univerzitami, ktorých výskumné iniciatívy vedú šéfovia s mocnými konexiami mimo akademických kruhov, najlepších vedcov financujú ťažko. To isté platí aj o systémoch, kde je silná tradícia byrokratických zásahov.
Príkladom krajiny, v ktorej sa vedecké prostredie dostatočne nereformovalo, je Japonsko. Za starých čias plánovali priemyselný výskum vládni úradníci. Po zrútení akciového trhu sa to do značnej miery obmedzilo. Vláda zvýšila financovanie základného výskumu a na univerzitách vytvorila "centrá výlučnosti", čím však neodstránila starý systém, v ktorom výskumným oddeleniam často dominujú mocní, služobne najstarší profesori.
Väčší pokrok sa dosahuje v Nemecku, kde aj napriek odporu verejnosti k elitárskemu univerzitnému systému, aký funguje napríklad v USA, kancelár Gerhard Schröder minulý rok vyzval nemecké univerzity, aby si navzájom začali oveľa viac konkurovať. Podobné zmeny možno očakávať aj v ďalších krajinách, lebo význam súťaživosti a podnikavosti na vedeckom poli sa cenia čoraz viac.
Politika, ktorá vedcom umožňuje súťažiť o prostriedky, posilňuje tvorivú konkurenciu a umožňuje vytvárať vhodné ponuky a štruktúry na riadenie rizík. Taká politika je súčasťou svetového trendu postupného odstraňovania prirodzených i kultúrnych špecifických prekážok pre existenciu konkurenčného a finančne prepracovaného trhu vedeckého výskumu. V základnom výskume voľný trh v pravom zmysle existovať nemôže. O výhody spojené s trhovým prostredím by sme sa však mali usilovať inými prostriedkami.
Robert J. Shiller je profesor ekonómie na Yalovej univerzite a autorom kníh Irrational Exuberance (Iracionálna hojnosť) a The New Financial Order: Risk in the 1st Century (Nový finančný poriadok: Riziká v 21. storočí)