Večnou peripetiou písania histórie je okolnosť, že tí, čo o udalosti najviac vedia, boli aj jej účastníkmi, a ich svedectvo je preto subjektívne, kým tí, čo hodnotia s odstupom, majú podstatne menej informácií. A ani to objektivite neprospieva. Toto zlé pravidlo v plnom rozsahu platí na jednu z najväčších udalostí v modernej histórii Slovenska -- na Slovenské národné povstanie.
V rokoch 1968 -- 1970 bola príležitosť relatívne objektívne zhodnotiť túto udalosť s časovým odstupom celej generácie. Žili ešte svedkovia, žiaľ, vládli tí, ktorí sami mali dosť dobrých dôvodov ešte z Povstania, aby sa všetky fakty nepretriasali. Preto obraz udalosti, ktorá by mohla byť významným prínosom k formovaniu spoločenského vedomia, nie je len pokrivený ako celok, ale celá jeho oslava sa začína aj nepresnosťami vo faktoch. Bojové akcie Povstania sa totiž nezačali v Bystrici, ale prepadmi partizánov na Považí v lete 1944. To, v kombinácii s masakrom diplomatickej misie generála Otta vrátane civilov, ktorý sa odohral na nátlak sovietskeho emisára Velička 26. augusta 1944 na nádvorí martinských kasární, viedli k vstupu dvoch divízii SS na územie dovtedy neobsadeného Slovenska. Považie totiž bolo pre nich dôležitou zbrojnicou, o ktorú nehodlali prísť. Divíziám SS sa však 28. augusta nepostavili partizáni, ale jednotky pravidelnej armády.
Takže: Čím vlastne chcelo byť SNP? Kto ho pripravoval a kto sa mal na ňom zúčastniť? Čím nesmelo byť? Ako sa stalo, že bolo čímsi iným? A čím nikdy nebolo? Toto sú možno základné okruhy otázok.
Predovšetkým nebolo jediným a najväčším protihitlerovským povstaním v Európe, okrem iných tu boli francúzski maquis, Titovi bojovníci a napokon spontánne obrovské povstanie v bosonohom Rumunsku. Nemalo byť partizánskym, ale ho pripravovali dôstojníci priamo v štábe ministerstva vojny, aby umožnili Sovietskej armáde prechod krajinou bez boja. Verejnosť ho vnímala ako pokus o obnovenie Československa, čo ilustruje aj vyhlásenie obnovenej ČSR v povstaleckej Sklabini. Na jeho príprave sa nepodieľala žiadna komunistická strana, ale dôstojníci, a tí zo strategických dôvodov pripravovali vojenskú akciu na neskorší termín plánovaného prechodu vojsk cez Karpaty. Kým vojaci pripravovali povstanie, sovietski emisári zdržiavali prechod slovenskej delegácie vedenej Šmidkem k sovietskemu veleniu, čo stálo Slovensko okrem iného aj dve východoslovenské divízie. Samooslobodenie bolo zjavne nežiaduce a krvavý kúpeľ na Dukle bol nevyhnutný, aby sme mohli štyridsať rokov oslavovať sovietskeho osloboditeľa.
Neznámych či nerešpektovaných faktov je viac. Ak však chceme vedieť, kam, a najmä ako máme prísť, musíme vedieť skade, a najmä ako sme prišli. Nejde o jubileum, ale o budúcnosť.
StoryEditor
Namiesto prameňa mystifikácia
Večnou peripetiou písania histórie je okolnosť, že tí, čo o udalosti najviac vedia, boli aj jej účastníkmi, a ich svedectvo je preto subjektívne, kým tí, čo hodnotia s odstupom, majú podstatne menej informácií a ani to objektivite neprospieva. Toto zlé pravidlo v plnom rozsahu platí na jednu z najväčších udalostí v modernej histórii Slovenska -- na Slovenské národné povstanie.