Je po euroslávnosti

Je po oslavách, pouličných estrádach aj ohňostrojoch. Pre eurooptimistov je vstup do Európskej únie dosiahnutím cieľa, pre europesimistov prostriedkom na jej zásadnú zmenu zvnútra. Bola to správna cesta, povedal Mikuláš Dzurinda v sobotňajšom príhovore. V skutočnosti však stojíme len na začiatku tej cesty. Podľa Dzurindu zostáva Slovensko rovnako slobodné a suverénne ako každý iný štát EÚ. A priori by mal nárok na takéto kategorické tvrdenie len vtedy, keby sa v únii o všetkom rozhodovalo konsenzom - súhlasom všetkých jej členov. V Európskej rade i parlamente sa však bude o mnohých dôležitých veciach rozhodovať väčšinou hlasov. A v tom je, a bude, problém malých štátov s menším počtom hlasov. Záleží na našej politickej reprezentácii, ako efektívne bude vedieť presadzovať v ad hoc záujmových koalíciách členských štátov svoje zámery. Liberálne riešenie ekonomických a sociálnych problémov Slovenska alebo Estónska je nesporne inšpiráciou pre mnohé štáty únie, a ak sa v nej počet štátov s podobným ekonomickým konceptom rozšíri, postavia ostatné členské štáty pred dilemu: Buď znížia dane a rozšíria oká sociálnej siete alebo bude pokračovať exodus ich firiem za výhodnejšími podmienkami do ekonomicky liberálnejších členských štátov. Ak by išlo len o voľbu medzi týmito dvoma možnosťami, je výsledok ich rozhodovania zrejmý. V hre však je i bude aj krátkodobý záujem ich politických strán o úspech v domácich parlamentných voľbách. A tie sa s nepopulárnymi programami ťažko vyhrávajú.
Synonymom eurorealistu, ktorý má výhrady k preregulovanosti, prílišnej unifikácii a politickej centralizácii únie, je Václav Klaus. Mnohí citujú jeho závery, máloktorí argumenty, ktorými podopiera svoje pochybnosti. Jeden z nich vám ponúkam: "Právo ovplyvňuje realitu každej krajiny tak, ako realita každej krajiny ovplyvňuje jej právo. Ekonomická teória rozlišuje dve kategórie tovarov -- obyčajné a luxusné. Mnohé veci, ktoré nám dnes vnucuje EÚ, patria do kategórie luxusných, tie však každá spoločnosť vyžaduje až na istej úrovni svojej ekonomickej vyspelosti. Ide o známe európske štandardy -- ekologické, pracovné, sociálne, zdravotné a pod. Myšlienka, že všetky členské štáty budú mať rovnakú štruktúru výdavkov na obyčajné i luxusné tovary pri diametrálne odlišných príjmoch, je absurdná. Rovnako je absurdná predstava, že pri rôznych ročných príjmoch budú schopné všetky členské štáty ,konzumovať' rovnaké množstvo európskych štandardov."
Pri vstupe do EÚ sa väčšina našich občanov koncentrovala na otázku, kedy dosiahneme priemerné príjmy v EÚ. Myslím, že to je chybný koncept uvažovania. Teoreticky by sme totiž mohli dosiahnuť priemer únie aj vtedy, keby u nás priemerný príjem nerástol a v únii klesal. Oveľa viac ako vyrovnávanie by nás mali zaujímať podmienky na rast našich reálnych príjmov, medzi ktoré patrí aj rast ekonomiky a kúpnej sily v celej únii, pretože od nich je závislá dynamika rastu 90 percent nášho exportu a prosperity našej ekonomiky. Isté je, že rovnako ako zo zmien po roku 1989 získajú zo vstupu do EÚ tí jednotlivci, firmy i štáty, ktorí budú pripravení a sebavedomí.
Európska únia nie je návod na šťastie. Zatiaľ nemáme dôvod na idylické očakávania ani na paniku.