Opäť tu máme pekný príklad na to, že prečo je voľne plávajúca mena dôležitá. Poskytla ho Británia, ktorá v piatok zverejnila podrobné čísla HDP za tretí kvartál. Ten už bol poreferendový a tieto čísla vrhajú viac svetla na to, čo sa po rozhodnutí britov opustiť EÚ v britskej ekonomike udialo.
V treťom kvartáli aj napriek niektorým katastrofickým varovaniam rástla britská ekonomika oproti predošlým trom mesiacom o 0,5%. To je viac ako o koľko rástla eurozóna, ktorej sa britské referendum týkalo podstatne menej.
Poďme si toto číslo rozložiť podľa výdavkovej metódy, t.j. aká časť rastu pripadá na výdavky akých subjektov. Brtiskú ekonomiku podržali domácnosti (ako som písal v ešte pred referendom v komentári Britské domácnosti sa BrExitu neboja. Držia ekonomiku nad vodou), ich spotreba prispela k rastu o 0,4 percentuálnymi bodmi (ďalej p.b.).
Veľkým prekvapením sú investície, ktoré aj po referende rástli a prispeli k rastu HDP 0,2 p.b., hlavným ťahúňom však boli čisté exporty, ktoré prispeli k rastu HDP zhruba 0,7 p.b. Bez nich by bola zmena HDP negatívna, keďže zmena zásob z nej ubrala 0,9 p.b.
Príspevok jednotlivých zložiek britského HDP k jeho zmene v treťom kvartáli.
Čiže hlavným motorom rastu britskej ekonomiky bol v treťom kvartáli zahraničný obchod. Pri prudkom oslabení libry britom výrazne poskočil export, pričom rast importov bol pri vyšších cenách zahraničných tovarov a služieb len mierny. Medzikvartálny rast exportov na úrovni 4,2% bol najvyšší od rokov 2010-2011, kedy sa globálna ekonomika oživovala po finančnej kríze.
Medzikvartálna zmena britských exportov v %:
Budem sa opakovať z niektorých predošlých komentárov, ale pri pevnom menovom kurze by to nebolo možné a Británia by si referendum vyžrala podstatne viac.
Vezmime si hypotetickú situáciu, že v Taliansku neprejde v decembri Renzhiho referendum o zmene parlamentného systému, k moci sa po nejakých politických roztržkách dostanú euroskeptici z Hnutia 5 hviezd a Ligy severu, vyhlásia referendum o vystúpení z EÚ a výsledok bude rovnaký ako v Británii.
Taliansku by následne trvalo vyrokovanie podmienok na vystúpenie z EÚ minimálne dva roky (článok 50) a minimálne tieto dva roky by s veľkou pravdepodobnosťou ostali aj členmi eurozóny. Pri absencii možnosti prispôsobiť sa novým ekonomickým skutočnostiam slabšou menou by Taliansko nemohlo aspoň čiastočne vyventilovať tento šok skrz zahraničný obchod a pravdepodobne by sa jeho ekonomika dostala do červených čísel. A neplatí to len pre eurozónu, ale aj pre krajiny EÚ, ktoré svoje meny fixujú na euro (Dánsko, Bulharsko).