Václav Havel bude Českej republike chýbať. Keď niekto vo svete povedal "Czech", ľudia počuli Havel. Prvý český prezident bol pre krajinu lepšou reklamou ako hokejový tím, pivo či semtex. Pre Západ sa stal symbolom nielen nežnej revolúcie v Československu, ale tiež pádu železnej opony v celom postkomunistickom bloku. Už pár dní po 17. novembri 1989 znelo na českých námestiach Havel na hrad, na Slovensku ľudia skôr podporovali Alexandra Dubčeka. Bolo však logické a správne, že prvým prezidentom rodiaceho sa demokratického systému sa nestal bývalý, i keď "reformný" komunista, ale človek, ktorý desaťročia v disente kládol odpor komunistickému režimu. Pre Václava Havla bol rok 1989 naozaj zvláštnym. Toho roku najprv ešte sedel niekoľko mesiacov vo väzení za účasť na demonštráciách a 29. decembra sa bývalý disident stal prezidentom Československej, vtedy ešte socialistickej republiky. Po desaťročiach prvým, za ktorého sa ľudia nemuseli hanbiť.
Znovuzvolený bol v júli 1990, to už sa štát volal Československá federatívna republika.
Prvé mesiace, možno roky, bol Havel pre ľudí symbolom zmien. Všeobecná obľúbenosť mu však dlho nevydržala. Zo symbolu nádeje sa pre mnohých stal symbolom problémov, ktoré transformácia politiky a ekonomiky prinášala.
Kedysi obdivovaný muž bol zrazu v očiach mnohých iba "ráčkujúcim šašom", akoby to bola jediná jeho vlastnosť, ktorá stojí za krčmové reči. Prvé tri roky po prevrate bol Havel aj prezidentom Slovákov. Mnohí z nich, ktorí nechceli žiť v inom štáte ako Československu, boli rozčarovaní z toho, ako sa bez boja podvolil politickému napätiu medzi oboma republikami federácie a v júli 1992 abdikoval. Tým otvoril cestu slovenskej a českej vláde, aby rozdelili štát.
Ani potom však Havel kredit v Čechách nestratil a vlastne nebolo iného kandidáta na funkciu prvého prezidenta Českej republiky. Prezidentovanie začalo Havla meniť. Svetre a neformálnosť na Pražskom hrade vystriedali obleky a "dvorná" etiketa. Náročnosť úradu Havla, aj proti jeho vôli, pohltila. Nie že by ochabla hĺbka jeho filozofických úvah, to nie. Prezident už bol však izolovaný od problémov obyčajných občanov. To sa často prejavilo v jeho prejavoch, i pri udeľovaní niektorých kontroverzných amnestií. Keď však v innsbruckej nemocnici bojoval o život, ľudia boli opäť pri ňom a odpustili mu aj to, že necelý rok po smrti svojej manželky Olgy sa znova oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou. V roku 1998 už opätovné zvolenie Václava Havla nebolo také jednoduché -- prešiel v parlamente až v druhom kole, a to iba vďaka jednému hlasu. Rozhodla neúčasť vodcu ultrapravicových Republikánov Miroslava Sládka na hlasovaní, lebo bol v tom čase zadržaný políciou za porušovanie zákonov.
Ani táto trpká skúsenosť s nedôstojnou voľbou hlavy štátu však nič nezmenila na českej ústave. Aj druhého prezidenta ČR budú voliť spoločne poslanci a senátori. Občania sú z tejto hry naďalej odstavení. Parlament bude zajtra novú hlavu štátu vyberať spomedzi štyroch kandidátov. Je jasné, že medzi nimi formát Havlovho typu chýba. Iba Václav Klaus a Petr Pithart sú známi a ostrieľaní politici, obaja sa však za uplynulé desaťročie pri výkone svojich funkcií niečím zašpinili. Ďalší dvaja kandidáti Jaroslav Bureš a Miroslav Kříženecký sú zasa príliš nevýrazní. Do volieb by mohol v ďalších kolách výberu prezidenta zasiahnuť aj expremiér Miloš Zeman, ktorý je však už notoricky známy naozaj všeličím. Nech už z nepriamych volieb vzíde akýkoľvek víťaz, je jasné, že Česi sa budú musieť naučiť žiť s prezidentom, ktorého väčšina z nich nechcela. Jedinou záchranou by bolo, keby českí zákonodarcovia začali občanom konečne dôverovať natoľko, že im dajú možnosť vybrať si svojho prezidenta. (Viac v rubrike Zahraničie)
StoryEditor