Tvrdenie, že Slovensko je policajným štátom, je rýdza mystifikácia hraničiaca s vyloženým klamstvom. Dokumentuje to okrem iného i prípad rozličných domácich skupín a skupiniek. Ak, povedzme, pán premiér takúto skupinku odhalí, verejnosti nepovie takmer nič, ale zato razantne koná -- konkrétne sa pričiní o to, aby sa aspoň niektorí jej členovia dostali tam, kde už (údajne) nemôžu škodiť. Polícia postupuje úplne inak: vie, povie, ale neurobí vôbec nič. Príklad? Niekde zastrelia povedzme občana X. Y. Už pár minút po tomto zločine sa verejnosť z policajných zdrojov dozvie, že spomenutý poškodený občan X. Y. bol jedným z bossov podsvetia, že vlastnil päť reštaurácií, sedem hotelov, tri luxusné limuzíny, že mal prsty v kšeftovaní s drogami a s predajom zbraní a že môžeme očakávať pokračovanie vojny gangov, ktorých členmi sú... To všetko polícia vie, ale vyčkáva. Ak niečo vie premiér, nevyčkáva. Ak by teda mala vláda lapať mafiánov, mali by po chlebe. Zatiaľ však, žiaľ, majú zo strany vlády viac po chlebe tí ostatní. Tak akýže policajný štát?