"Ak korupciu nezničíme my, korupcia zničí nás," vyhlásil predseda vlády Mikuláš Dzurinda už na začiatku roku 2000. Pilierom protikorupčného prostredia mali byť princípy zákonov denného svetla, ktoré si posvietia na činnosť verejných činiteľov, pomôžu stransparentniť rozhodovacie procesy. Malo ísť najmä o slobodný prístup k informáciám v reálnom čase, zákony o financovaní politických strán a o konflikte záujmov.
Už pred tromi rokmi radil vtedajší šéf Demokratickej strany Ján Langoš využívať ústavné právo na informácie, zájsť si na FNM, nazerať do kúpno-predajných zmlúv medzi fondom a privatizátormi a presvedčiť sa, kto za akých podmienok privatizuje. Prezident FNM Jozef Kojda, ktorého v minulom volebnom období delegovala do funkcie Langošova Demokratická strana a v súčasnom Dzurindova SDKÚ, však aj po prijatí informačného zákona považuje tieto zmluvy za tajné. Ako vidno z rozhovoru, ktorý prezident FNM poskytol HN, nemožno očakávať zmenu postoja ani v nasledujúcom období od nového FNM. Kojda sa dokonca dištancuje od toho, že vláda pred voľbami zverejnila zmeny zmluvných podmienok, ktorými sa poskytli úľavy niektorým privatizátorom. Keďže pôvodnú privatizáciu schvaľovala a zverejnila ešte vláda V. Mečiara, tak súčasná vláda neutajila ani zmenu zmluvných podmienok, ktorú na návrh FNM odsúhlasila. V ďalších asi 80 prípadoch, v ktorých rozhodoval o privatizácii v čase Mečiarovej vlády fond -- a podľa nálezu Ústavného súdu protiústavne, lebo mala o nich rozhodovať vláda -- pri zmene zmluvných podmienok už pod vedením Kojdu fond nezverejnil podstatné údaje o ich zmene. Ide predsa o nakladanie nie so súkromnými prostriedkami ani o zmluvy medzi dvoma súkromnými podnikateľmi. FNM sa tým vyhol verejnej kontrole a možnej kritike, keď na úkor príjmov navrhol odpustiť časti splátok v prospech investícií do vlastného majetku spoločnostiam, ktoré si záväzky voči fondu aj tak včas a riadne plnili. Príklad? Z kúpnej ceny 800 miliónov korún, z ktorej ešte Mečiarova vláda umožnila privatizátorom "splatiť" 400 miliónov investíciami do novonadobudnutého majetku, si mohol privatizátor, ktorý mal do konca tohto roku splatiť ešte 160 miliónov, odpočítať ďalších 60 miliónov korún za investovanie do svojej spoločnosti. Aj pri 15-percentnej diskontnej sadzbe bola v tom čase hodnota splátky 130 miliónov korún, no FNM požadoval splatiť predčasne iba 100 miliónov. Z kúpnej ceny 800 miliónov štát teda napokon dostal dohromady iba 340 miliónov korún. Keďže takéto návrhy ani bývalému prezidentovi FNM Ľudovítovi Kaníkovi nedávali ekonomický zmysel, ako predseda DS sa pred voľbami na adresu fondu vyjadril: "Buď sú naivní a hlúpi alebo ich k tomu vedú iné motívy, ako, napríklad, provízie od dotknutých podnikov." Potom nečudo, že sa vynára otázka, prečo sa fond tak urputne bráni zverejniť, s ktorými firmami podpísal takúto zmluvu.
Ak má byť svetlo protikorupčným nástrojom, verejnosť musí mať možnosť dozerať aj na to, čo nasleduje po privatizácii, ako sa spláca sprivatizovaný majetok, či jestvujú a ako sa využívajú sankcie pri nesplácaní alebo oneskorených splátkach, aké úľavy zo zmluvných povinností fond komu poskytol. Keď niekdajšie ministerstvo privatizácie uviedlo medzi antikorupčnými opatreniami prísľub usporadúvať pravidelne tlačové konferencie, zdala sa takáto samozrejmosť v programe nadbytočná. FNM pod vedením Kojdu však nie je schopný zabezpečiť ani to. Oznámiť na billboardoch, že korupcia nám pije krv (za 450-tisíc eur), je asi jednoduchšie ako zužovať jej priestor princípmi denného svetla. A že FNM ešte nie je nezaujímavou inštitúciou ani pre podnikateľov, ktorí hýbu politikou, svedčí aj to, že aj meno J. Kojdu sa objavilo medzi údajnými nahrávkami telefonátov s podnikateľom Badžgoňom.
StoryEditor