Misie sú dobre zaplateným rizikom

Prichytenie staršej dôstojníčky generálneho štábu pri preberaní úplatku za predĺženie nasadenia v mierovej misii v Eritrei poodhalilo hneď niekoľko slabých miest Ozbrojených síl SR. Je verejným tajomstvom, že vidina zárobku v misiách je jedným z hlavných motívov vstupu do armády. Plat, ktorý vojaci a poddôstojníci dostávajú za službu na území Slovenska, môže byť motiváciou iba v naozaj veľmi chudobných regiónoch. Je to jasne vidieť aj na štruktúre novoprijímaných profesionálov. Aj do misií sa zväčša hlásia chlapi z hladových dolín a z toho, čo tam zarobia, neraz žije celá rodina aj niekoľko mesiacov.
Samo osebe by to však ešte nemuselo byť príčinou korupcie. Podmienky na ňu vytvára spôsob formovania jednotiek určených na misie. Predovšetkým do misií OSN, a tou je aj misia v Eritrei, sa posielajú jednotky vytvorené len na tento účel. Ich príslušníci sa vyberajú spomedzi profesionálnych vojakov, ktorí sa dobrovoľne prihlásili. Okrem toho, že tým vzniká nutnosť rozhodovať, kto pôjde a kto nie, teda aj možnosť ovplyvňovať takéto rozhodnutie, prípadne vyžadovať nejakú "pozornosť" od tých, o ktorých sa rozhoduje, objavujú sa tým aj iné problémy. Vytvorenie funkčnej jednotky z množstva jednotlivcov trvá aj niekoľko mesiacov. Zároveň sa neraz stáva, že vojaci, ktorí odišli do takejto misie zo svojej jednotky, sa po návrate nemajú kam vrátiť, pretože tá bola medzi časom zrušená, presunutá alebo zreorganizovaná. Armáda tak prichádza o ľudí s neoceniteľnými zahraničnými skúsenosťami.
Týmto problémom by sa dalo predísť, keby do misií odchádzali celé jednotky alebo ich časti -- čaty či roty. To je princíp, ktorý funguje v misiách pod velením NATO. Do misie sa nevyberajú a neposielajú jednotlivci, ale vycvičené a dobre pripravené útvary. Skúsenosti tak získava jednotka ako celok, a práve tá je vo vojenstve rozhodujúca. Vojaci totiž idú do misie s technikou, ktorú poznajú, vo funkciách a v špecializáciách, v ktorých boli zaradení aj doma a na ktoré boli vycvičení. Jednoduchšie je aj striedanie ich príslušníkov. Odborníci považujú vyslanie jednotky do misie za najlepší spôsob preverenia úrovne a kvality jej vycvičenosti -- podstatne hodnovernejší než akékoľvek cvičenie.
Základným predpokladom je však plne profesionalizovaná armáda, pretože vojaci základnej služby do misií nechodia. Ani sprofesionalizované jednotky však nie sú v tomto smere bez problémov -- prísnym zdravotným, psychologickým a iným podmienkam výberu vyhovie len časť profesionálnych vojakov. Preto je problémom poslať do misie aj plne profesionalizovanú jednotku bez ďalšieho výberu. Podmienky na vstup do ozbrojených síl sa teda musia sprísniť, aby sa profesionálny vojak so svojou jednotkou dal poslať tam, kde ho štát práve potrebuje.
To však naráža na už spomínané nízke platy. Na jednej strane armáda kladie na budúcich profesionálov čoraz vyššie požiadavky, na druhej strane sú jej možnosti oceniť ich splnenie v porovnaní s komerčnou sférou podstatne nižšie. Navyše, táto priepasť rastie rozsahom požadovaného vzdelania. Je veľmi pravdepodobné, že armáda bude mať čoraz väčšie problémy získať lekárov, právnikov či inžinierov, ktorí si budú platiť štúdium na civilných školách. Možno potom bude nutné prehodnotiť redukciu vojenského školstva, ku ktorej došlo v posledných rokoch.