Referendum o EÚ je takpovediac predo dvermi -- ostávajú doň dva mesiace a pár dní. Dalo by sa čakať, že to bude témou dňa -- v STV a SRo budú prebiehať diskusie, popri uliciach miest a obcí budú billboardy, každý byt dostane do schránky brožúrky, informujúce o výhodách a nevýhodách tohto kroku. Namiesto toho sme svedkami úvah o tom, prečo vlastne nič z tohto nevidíme, kedy "to" už príde a či potom už nebude neskoro. A nevyhnutným sprievodným znakom je tiež hľadanie toho, kto za to môže.
Faktom je, že v iných krajinách bola diskusia o vstupe do EÚ podstatne dlhšia a intenzívnejšia, a jej výsledok aj tak nie vždy ovplyvnil občanov, aby podporili žiaduci výsledok referenda. Najmä obyvateľstvo tradične konzervatívnejších štátov sa rozhodovalo ťažko a váhalo dlho, kým sa vyslovilo za vstup do EÚ. Ako príklad môže poslúžiť Veľká Británia -- "bojová línia" sa tiahla naprieč politickými stranami a výsledkom je síce členstvo v EÚ, nie však už v menovej únii.
U nás je situácia stále pomerne pokojná. Podpredseda vlády Pál Csáky oboznámil verejnosť so stratégiou kampane, na ktorú sa vyčlenilo 50 miliónov korún (na porovnanie -- v dva razy väčšej ČR je to 200 miliónov). Vyskytli sa drobné nedorozumenia, ako bolo napríklad to o spoločný billboard všetkých lídrov politických strán, ale aj tie väčšie, týkajúce sa financovania. Tu pravdepodobne treba hľadať korene sporu medzi P. Csákym a podpredsedníčkou strany Smer Monikou Beňovou o lobovanie v prospech niektorej z agentúr, ktoré sa vo verejnej súťaži uchádzali o zákazky v rámci predreferendovej kampane a obviňovanie P. Csákyho z pasivity a nedostatočnej prípravy referenda.
Fakt, že SR zatiaľ nevyzerá ako krajina dva mesiace pred rozhodujúcim hlasovaním, pritom možno vysvetľovať rôzne.
Podľa niektorých hlasov naozaj stačia dva týždne intenzívnej agitácie na to, aby sa občania zmobilizovali a prišli k volebným urnám, dlhšia kampaň by mohla viesť skôr k ich znechuteniu. Iní -- napríklad minister zahraničia Eduard Kukan -- by, naopak, privítali dlhšiu kampaň. Dalo by sa povedať, že akékoľvek agitovanie je zbytočné: vstup do EÚ (ale aj NATO) bolo predsa politickou témou číslo jeden počas dvoch predchádzajúcich volebných období. Celý tento čas a vlastne až doteraz bola prezentovaná vysoká podpora obyvateľstva pre vstup do EÚ, pričom podoba tejto únie bola až druhoradá.
Etická a morálna zvrchovanosť je v očiach verejnosti skôr hrou politikov, spory okolo dĺžky uhoriek sa nás zatiaľ netýkajú a keby aj, zatlačí ich do úzadia vidina voľného cestovania, čerpania prostriedkov z fondov a prílevu zahraničných investícií, prinášajúcich zamestnanie. Najmä v tom je rozdiel medzi pozíciou SR a napríklad Nemecka: kým SR sa rozhoduje o tom, či peniaze dostane (a teda niet prečo príliš váhať), Nemecko postavilo svojich občanov pred hlasovanie o tom, či vynaložia časť svojich prostriedkov v prospech občanov iných štátov -- a to už je ťažšie rozhodovanie...
Príliš krátka referendová kampaň môže mať v krátkodobom horizonte svoje výhody: jednak bude lacnejšia, jednak neumožní prebrať niektoré citlivé témy, spojené s rizikami a obmedzeniami, ktoré vstup prinesie. V dlhodobejšom horizonte sa však práve tento prístup môže vypomstiť.
StoryEditor