Tatranské púte za popularitou

Vo Vysokých Tatrách sa nestal zázrak. Nezjavil sa tam žiadny svätec ani nevytryskol prameň živej vody. Hoci nie sú a nikdy nebudú Mekkou ani Lurdami, v uplynulých dňoch to u nás vyzeralo tak, že ich niektorí politickí prominenti za také považujú. Nič proti hlavnému manažérovi štátu Mikulášovi Dzurindovi, jeho výjazd do našich veternou smršťou zničených veľhôr je súčasťou jeho pracovnej náplne. Aj niektorým jeho ministrom ťažko zazlievať výlety do Tatier, pretože vidieť a prijať správne rozhodnutie je stokrát lepšie ako nevidieť a rozhodovať. Horšie je, keď sa niektorí vysokí ústavní činitelia až príliš pechoria pred kamerami a novinárskymi diktafónmi a pasujú sa do roly starostlivých otcov už nielen "svojho národa", ale aj "svojej prírody". Tatranský uragán akoby im zrazu prišiel vhod, akoby im dal nové krídla, novú chuť do zveľaďovania osobnej kariéry. S novým zápalom začínajú bojovať viac o revitalizáciu vlastnej popularity ako lesov. Pletú sa pod nohy hasičom aj drevorubačom, znervózňujú miestnych funkcionárov, samoľúbo sa predvádzajú miestnym obyvateľom, obzerajú si kalamitu z vrtuľníkov, absolvujú víťazné lyžovačky po tom, čo vyronili slzy za polámanými stromami a svojimi diletantskými vyjadreniami privádzajú expertov, lesníkov, ekonómov aj ekológov do zúfalstva. Sekundujú im pri tom zväčša usmiati turisti a urazení ochranári z mimovládnych organizácií, ktorí v poslednom tatranskom uragáne logicky stopujú dôsledky bezohľadnej ruky človeka. Pravda je však taká, že vo Vysokých Tatrách príroda v plnej zbroji predviedla svoju ničivú silu a s desivou názornosťou demonštrovala svoje deštruktívne možnosti. Tvárou v tvár takejto katastrofe si aj ten najschopnejší politik uvedomí svoje limity -- začínajú a končia sa len u voličov. Ak sa vietor nahnevá, bez problémov sfúkne aj toho najvplyvnejšieho politického prominenta. Ak zmení smer, pováľa aj ten najhonosnejší nehnuteľný majetok hociktorého slovenského zbohatlíka. Príroda (oveľa viac ako politika) pripomína, že ľudstvo má spoločnú budúcnosť. Tatranská smršť upozorňuje nielen na neuvážené zásahy človeka do ekosystému krajiny, na nedomyslené výruby lesov a ich následné spontánne vysádzanie či priemyselné experimentovanie s donedávna módnou smrečinou.
Uragán, ktorý na dlhé roky zmenil tvár Tatier, je tiež varovaním pred inžiniersko-politickou megalomániou v štýle, aký sa uplatňoval na ruských celinách, či na čínskom vidieku v rokoch kultúrnej revolúcie. Za neudržateľný životný štýl postavený na sústavnom raste výroby a spotreby bude spoločnosť, poháňaná neustálym konzumom, platiť čoraz viac. Najväčšími platiteľmi by mali byť výrobcovia bezbreho drancujúci prírodu, ktorí dnes zďaleka neplatia plnú ekologickú cenu za veľkopriemyselné podnikanie a nekontrolovateľnú ťažbu surovín, za plytvanie vodou a energiou, za ničenie pôdy aj vzduchu. Štát by mal zdaňovať najmä tých, čo neobmedzene ťažia z prírodných zdrojov, a získané prostriedky vložiť hoci aj do svetového ekologického fondu. Strom zvalený uragánom v Tatrách je totiž rovnakou globálnou stratou, ako keď sa vyrúbe v amazonských pralesoch. Aj tu, aj tam produkuje ten istý vzduch, ktorý všetci dýchame, tú istú vodu, ktorú všetci pijeme.
Viac ako rozporuplné zdôvodňovanie tatranskej tragédie vyšperkované návrhmi, čo nechať na zdevastovaných svahoch liečivej sile prírody, s čím jej pomôcť a čo uchmatnúť pre cestovný ruch, by mali naši politickí pútnici počúvať hoci aj prosté slová piliara Jaroslava Rešetára z Turčianskych Teplíc, ktoré nedávno zachytili spravodajské agentúry: "Hora, to je také stvorenie, s ktorým sa nedá zahrávať." Poradí si bez politikov.