Lidové noviny
Pravdu mal Jan Sokol, keď vo svojom predvolebnom prejave oznámil koniec charizmatických vodcov. Václav Klaus nad ním vzápätí vyhral o pár hlasov, iba vďaka tomu, že sa zavčasu prestal správať ako "charizmatický vodca" nedávnej minulosti a pristúpil na úlohu uchádzača o úrad, s úctou a pokorou rešpektujúceho iné inštitúcie a iných držiteľov úradov. V tomto zmysle skončil ako "charizmatický vodca" a pokiaľ išlo o pretvárku, skoro sa dostane do politickej izolácie na domácej scéne, v akej bol jeho predchodca, tiež charizmatický vodca. Lenže Havel mal oporu v zahraničí. (Zamračené, búrka asi nebude, Ondřej Neff, 8. 3.)
Právo
Prezident republiky, nech je to ktokoľvek, je symbol štátu, a preto mu patrí rešpekt občanov. Nebude nás asi málo, ktorí voči prezidentovi Václavovi Klausovi nájdeme silu práve len na povinný rešpekt. Ide o to, aby "nová tvár", ktorú nový prezident tak usilovne nosí už asi tri mesiace, nebola len epizódou, ale trvalou zmenou. Pre prípad takéhoto vývoja je veľmi praktické, že Pražský hrad susedí so sídlom arcibiskupa. Mohol by sa totiž stať zázrak. Vrchol "klzkého" stožiara dosiahol desiaty prezident Česko(slovenska) a druhý prezident Českej republiky svojou vytrvalosťou a disciplinovanosťou poslancov svojej strany. Bez hlasov komunistov by sa mu to však nemohlo podariť. Bolo by hlúpe vyčítať Klausovi jedno i druhé. Nepoctivé by bolo aj "pasenie sa" na paradoxe, že v čele štátu je politik, ktorý rozdelil niekdajšiu federáciu. Nebola to jeho vina. Len moderoval proces, ktorý sa nedal zastaviť. Čo však budí rozpaky už teraz, je prvá trhlina v maske "novej tváre" Václava Klausa. Ešte pred zložením sľubu on a jeho okolie začali hovoriť o rozhodujúcom význame komunistických hlasov pre zvolenie nového prezidenta. Prečo? Veď o ich hlasy sa usiloval a podarilo sa mu Grebeníčkov klub presvedčiť. (Pravidla (a) hry, Jiří Hanák, 8. 3.)