Už aj čo len letmý pohľad na mapu zdôrazňuje rozsah nadchádzajúceho rozšírenia NATO. Zamýšľaným prijatím Litvy, Lotyšska a Estónska bude spojenecké územie na severovýchode Európy v budúcnosti siahať až k hraniciam Ruska. A ak podľa plánov do NATO vstúpi aj Slovensko, Rumunsko a Bulharsko, vytvorí sa súvislé územie spoločenstva siahajúce až k hraniciam dvoch doterajších členov -- Turecka a Grécka.
Siedmym v tejto skupine by mohlo byť malé Slovinsko. Pritom o výbere týchto kandidátov by celkom iste bolo možné viesť diskusiu. Veď napríklad Chorvátsko, ktoré má predbežne zostať mimo, celkom iste nie je o nič menej vhodné ako Rumunsko či Bulharsko. Zohľadnenie oboch balkánskych štátov ide predovšetkým na vrub amerického želania, pretože v súvislosti s potláčaním terorizmu a možným právam na prelety im prikladá Washington osobitný význam. Okrem toho USA narážajú na problém, ktorý Chorvátsko má s vojnovým tribunálom v Haagu.
Všetci kandidáti cítia, že predovšetkým USA majú osobitný záujem o terajšie rozšírenie NATO. Preto vedúci politici uvedených siedmich štátov jedným dychom zdôrazňujú, aká dôležitá je dlhodobá prítomnosť Američanov v Európe. Samozrejme, vedia aj to, že aliancia by bez modernej technológie a enormného zbrojného rozpočtu Washingtonu vojensky veľa nedokázala.
Pri úvahách o strategickej hodnote nadchádzajúceho rozšírenia NATO na 26 členov je celkom iste potrebné vziať do úvahy aj skúsenosti Poľska, Českej republiky a Maďarska, ktoré sa stali členmi v roku 1999. Pre tieto štáty bola práve vojna NATO proti Srbsku kvôli Kosovu tvrdou skúsenosťou -- s Juhosláviou a osobitne so Srbmi udržiavali totiž tradične dobré vzťahy. V konečnom dôsledku však u všetkých týchto troch členov zvíťazila vernosť k NATO a napokon prispeli k nasadeniu mierových jednotiek na Balkáne. Boj proti medzinárodnému terorizmu po 11. septembri 2001 potom pripútal nových členov k NATO ešte tesnejšie politicky a čiastočne i vojensky.
Vo všeobecnosti si NATO od terajšieho kola rozšírenia sľubuje viac bezpečnosti v celej Európe, viac politickej stability v uvedených krajinách, ako aj upevnenie vzťahov k USA. Pochopiteľne, pre samotných sedem kandidátov význam vstupu presahuje len čisto bezpečnostné a vojenskopolitické aspekty. Predovšetkým tri pobaltské štáty vnímajú prijatie do atlantického spoločenstva ako historickú satisfakciu po tom, čo vyše pol storočia patrili do sovietskeho tábora.
Poľsko, Maďarsko a Česká republika majú od vstupu do NATO v roku 1999 značné politické a finančné ťažkosti, aby dodržali svoje spojenecké záväzky. Nie je pre ne jednoduché popri reforme politiky, práva, hospodárstva a sociálnej sféry modernizovať ešte aj armádu. Teraz prijímaným krajinám hrozí predbežne podobný osud. No ako ukazuje aj príklad Nemecka, i "starousadlíci" majú neraz problémy s tým, ako sa vyrovnať s požiadavkami NATO na vyzbrojenie.
StoryEditor