V súvislosti so správou, že Slovensko je v hre o výrobňu motorov pre Mitsubishi, sa opäť začal skloňovať pojem „montážna dielňa“. Táto téza o tom, že sme montovňou Európy s nízkou pridanou hodnotou, je blud, a zrejme bol jej pôvodným autorom nejaký politik a nie ekonóm (a potom to prebrali aj tí ekonómovia, ktorým sa nechce rozmýšľať a analyzovať).
Blud je to z toho dôvodu, že kým nebude výroba plne automatizovaná/robotizovaná, tak výroba bude vždy prebiehať na princípe montážnej dielne. To platí rovnako pre Slovensko, USA, Nemecko, Japonsko, či Čínu. Nie je to tak, že vo výrobe na Slovensku makajú vo fabrikách ľudia za pásom a že na západe hrajú vo fabrikách počítačové hry. Čiže montovňou je v podstate každá krajina, prejdime k pridanej hodnote. Tá sa vo výrobe vytvára dvoma spôsobmi:
Pridaná hodnota sa výrobe vytvára dvoma spôsobmi:
- Inováciami: Väčšina hodnoty produktov pochádza z výskumu a vývoja. Síce to nie je z výroby, ale najlepším prípadom je obrovský rozdiel medzi objemom poľnohospodárskej produkcie pri použití koní/ručných nástrojov a traktora. Ten, kto vymyslel traktor bol schopný predávať ho za vysokú cenu v porovnaní s nákladmi, pretože prinášal kupujúcim vysoký úžitok. A k tomu ho nejaký čas chránili aj patenty.
- Preberaním inovácií: Druhým zdrojom rastu pridanej hodnoty je využívanie produktívnejších technológií. Vrátim sa k predošlému príkladu s traktorom. Ten, kto si kúpi traktor síce znáša kvôli podstatne vyššej cene ako je cena koňa/rýľu/motyky/... vysoké náklady, tie by sa však mali vrátiť skrz podstatne vyšší objem produkcie. A práve skrz preberanie inovácií (t.j. nákup produktívnejších technológií), prichádza väčšina rastu produktivity a životnej úrovne vo svete.
V prvom bode Slovensko jednoznačne zaostáva. Percento ľudí pracujúcich vo výskume a vývoji je na Slovensku jedno z najnižších v EÚ. V roku 2015 pracovalo na Slovensku v tejto sfére len 0,65% pracovnej sily. To je len o niečo viac ako polovica priemeru EÚ. Čiže kapacita Slovenska zvyšovať si pridanú hodnotu/produktivitu skrz vlastné inovácie je nízka (dôvodov je viacero: školstvo, únik mozgov, nízke výdavky z rozpočtu na výskum a vývoj...)
Percento pracovnej sily krajín EÚ pracujúce vo výskume a vývoji v roku 2015 (zdroj: Eurostat)
Lenže, tí čo razia teóriu „montážnej dielne“, zrejme majú predstavu, že by všetky investície do výroby na Slovensku mali byť v oblasti výskumu a vývoja, lebo všetko ostatné je o montovaní. V tomto spôsobe zmýšľania je jeden háčik. A to ten, že nie každý môže pracovať vo výskume a vývoji. V Dánsku, ktoré je rekordérom EÚ v percente zamestnancov vo výskume a vývoji, v ňom pracuje len 2,1% ľudí z pracovnej sily. Celkovo v Dánsku vo výrobe pracuje 13% ľudí, zvyšní teda „montujú“. Čiže ani tá najinovatívnejšia krajina EÚ nemá kapacity na to, aby u nej drvivá väčšina ľudí vo výrobe nepracovala v montáži. To, že je možné zrazu poslať pracovať veľké percento ľudí z fabrík do vývojových centier, je utópia.
V druhom bode, pri preberaní inovácií, zástancovia teórie „montážnej dielne“ Slovensku krivdia. Na Slovensku sa deje to, že prichádzajú modernejšie továrne s technologicky sofistikovanejšou výrobou, a odchádza z neho menej technologicky náročná, viac manuálna výroba s nižšou pridanou hodnotou (napríklad v oblasti textilného priemyslu). Týmpádom rastie pridaná hodnota vo výrobe a spolu s ňou aj mzdy. A takým prípadom by bola aj výrobňa motorov Mitsubishi. Teda najmä v tom prípade, keby smerovala na Východné Slovensko, kde je menšia koncentrácia technologicky náročnej výroby.
Pozitívny trend v „preberaní inovácií“ ukazujú aj štatistiky – podiel tržieb v stredne-vysoko tehchnologicky náročnej výrobe (kde patrí automobilový priemysel) a high-tech výrobe na celkových tržbách vo výrobe vzrástol medzi rokmi 2008 a 2014 (novšie dáta zatiaľ nie sú) zo zhruba 51% na 55%. Pre porovnanie, v Rumunsku bol v roku 2014 tento pomer na úrovni 37% a v Bulharsku ešte podstatne nižší:
Podiel tržieb zo stredno-vysoko a vysoko technologicky náročnej výroby na celkových tržbách vo výrobe (zdroj eurostat)
Aby som to zhrnul, Slovensko má fatálny deficit v inováciách. V tomto smere máme veľmi veľa čo zlepšovať (pohľad na naše školstvo ma však optimizmom nenapĺňa). Čisto na inováciách sa však výrobný priemysel vystavať nedá, pretože len malá časť pracovnej sily je schopná pracovať vo výskume a vývoji a väčšina ľudí vo výrobe bude stále pracovať v montáži. Tej sa teda nevyhneme. Tým, že budeme znevažovať investície, ktoré prinášajú sofistikovanejšiu výrobu oproti tej, akú tu máme aktuálne, ideme sami proti sebe. A aj proti svojim mzdám.
Navyše, čím je výroba technologicky náročnejšia, tým je menej citlivá na mzdy. Automobily sa montujú vo vyspelých a stredne vyspelých krajinách. Nerobia sa v Bangladéší, Vietname či Nigérii. Tam robia technologicky nenáročnú výrobu, lebo z rôznych príčin nič lepšie robiť nedokážu. Keby to bolo celé o mzdách, tak sa všetky autá sveta robia v Juhovýchodnej Ázii a subsaharskej Afrike. Ale je to naopak (dôvodov je veľa, čitateľ nech si ich vyskladá z nasledovného vejára možností: infraštruktúra, prístup k elektrine, kvalifikovaná pracovná sila, korupcia, legislatíva...)
P.S.: Tento post bol skôr o mid/high-tech vs. low-tech výrobe. Nie o automobilovom priemysle. V jeho prílišnej koncentrácii samozrejme vidím určité riziko. A pri súčasných vývojových trendoch (zdieľaná ekonomika, elektromobily) to platí dvojnásobne. Pokiaľ naše automobilky zaspia dobu, tak to môže byť problém. A ten by ešte viac zosilnilo euro, pretože by sa Slovensko nebolo schopné prispôsobiť novej ekonomickej realite slabšou menou. Čiže rozhodne by bolo lepšie diverzifikovať našu výrobu. Ale montovaniu sa nevyhneme. Lebo to je podstata výroby. Otázka nestojí tak, že či montovať, ale že čo montovať.