Čo (ne)majú spoločné Mečiar a Klaus

Mečiarovo víťazstvo v prezidentských voľbách sa javí ako veľmi pravdepodobné. Zastavme sa najskôr pri tom, prečo sa to prekvapenie udialo. Svoju rolu zohral určite smrtiaci koktail pekného počasia a upokojujúcich výsledkov prieskumov verejnej mienky. Kukanov náskok sa podľa prieskumov zdal pohodlný.
Zabudnutou príčinou sa javí úloha súčasného slovenského prezidenta Schustera. On vypísal referendum o dôvere vláde na rovnaký termín ako prvé kolo prezidentských volieb. Myslel si, že mu to prospeje ako kandidátovi (ide o nezanedbateľnú právomoc prezidenta).
Napriek tomu, že na Slovensku vyberajú hlavu štátu voliči priamo a v Českej republike ju volí parlament, možno predsa len nakresliť mnohé paralely. Poslanci reprezentujú do značnej miery želanie voličov. Klausovo (prípadne Mečiarovo) zvolenie za prezidenta je predovšetkým dôkazom toho, že voliči (aj volitelia) majú krátku pamäť. Zrejme je to pre nedospelých a nevyzretých postkomunistických voličov typické.
Na Západe platí, že ten, kto v politike zlyhal a neuspel, už druhú šancu nemá. Tu píšu voliči knihu zabudnutia. Ekonomická politika Václava Klausa skončila neúspechom a devalváciou českej koruny. Ako premiér odkladal privatizáciu bánk, bránil sa regulácii kapitálového trhu, nútil banky financovať privatizáciu a pod. Reputácia Klausa ako šéfa strany je ešte horšia. ODS financoval kdekto a vo vzťahu k privatizácii sa praktiky strany blížili občas racketeeringu.
Mečiar bez škrupulí zneužíval privatizáciu vo svoj prospech a v prospech svojich priateľov. De facto "privatizoval" tajné služby a prepojil ich s podsvetím. Hlavná neblahá otázka v jeho prípade je: odpísal by niekedy Západ Mečiara ako dešperátora s diktátorskými praktikami, keby nemal oveľa vážnejšie indície o jeho možných väzbách na bývalú KGB?
Je, pochopiteľne, vylúčené, že by sa napríklad v USA vrátil s fanfárami do politiky niekto ako Nixon. V krajinách bývalého Československa niečo porovnateľné možné je.
Len ťažko si možno predstaviť, že by západný volič pristúpil na teóriu o tom, že politik po šesťdesiatke (alebo tesne pred ňou) sa dokáže v "novej úlohe" zmeniť. Presne to sa hovorilo a písalo o Klausovi, teraz sa to hovorí o Mečiarovi. Mečiar sa vraj upokojil, dnes vraj má rád NATO aj Európsku úniu. O akej "úlohe" je tu reč? Vari je (alebo má byť) politika nejaké divadlo?
Psychológia hovorí, že muž v tomto veku sa veľmi zmeniť už nemôže, jeho ego má už dávno pevnú obežnú dráhu. Pozoruhodné je, s akou ľahkosťou sa píše o slovenskom prezidentovi ako o ceremoniálnej funkcii. Pritom vymenováva všetkých sudcov (vrátane ústavných), Bankovú radu a môže si vyžadovať informácie od tajných služieb. Mečiar ako prezident získa nemalú moc a bude s ňou určite nakladať podľa svojich zvyklostí a gusta.
Slovenská koalícia jednoznačne zopakovala chyby českej koalície predovšetkým v tom, že včas nepostavila jedného silného kandidáta. V obidvoch krajinách sa preto hlavou štátu stal kandidát opozície. Otázka je, či táto lekcia vládnu koalíciu na Slovensku stmelí alebo, naopak, rozdrobí. Čo hovorí "česká skúsenosť"? Koalícia zatiaľ prehlasovala každé Klausove veto, hovoriť o stmelení sa však nedá. Klaus na rozdiel od Mečiara ovláda jazyky, vie sa obliekať. Často ho trápi kritika intelektuálov (pritom sám je intelektuál). Mečiar intelektuál nie je, kritickým novinárom dal "svoje".
Klaus a Mečiar sa majú radi a netaja sa tým. Obaja milujú moc a obidvaja majú tendenciu zverenú moc si "privatizovať" či považovať za svoju. Obdivujú jeden druhého, pretože sa po prvom ani druhom páde nevzdávajú. Navyše ide o podobný vzťah ako Klaus -- Zeman. Klaus má svojím spôsobom rešpekt pred hrubou mužskou silou.
Spoločná otázka, ktorá sa týka Klausa a Mečiara, je: môže nasýtiť prezidentská funkcia, ako funkcia najvyššia, lačné ego? Alebo nemožno hladné ego ukojiť ničím? Čo môže to ego ešte chcieť? Stať sa znovu prezidentom, byť najpopulárnejší, najlepší, nekritizovaný, nekritizovateľný? Ako sa také (večne neukojené) ego premietne do využívania zverenej moci?