Zvyknutá na iné tlaky

Koruna sa posilňuje, robí rekordy. Páči sa to najmä našim dovozcom a ľuďom, ktorí si pred dovolenkou kupujú cudziu menu. A bankovým analytikom. Tvrdo kritizujú Národnú banku Slovenska, ktorá sa priamymi i nepriamymi nástrojmi usiluje tlmiť vzostup koruny. Iste, každý z nás je rád, keď za našu menu dostane v zahraničí viac, a tak sa, prirodzene, prikláňa k analytikom. Lenže tí nie sú nezávislí pozorovatelia, ale poprední predstavitelia komerčným bánk. Nie oni, ale Národná banka nesie zodpovednosť za primeranosť kurzu vo vzťahu k reálnej ekonomike v jej stave i dynamike. I za to, že sa musí včas a v zásade nepopulárne zabrániť negatívnemu vývoju spôsobenému špekulačným kapitálom i ďalšími faktormi. Banková rada nesmie dopustiť poletovanie kurzu odtrhnutého od ekonomických fundamentov. A práve tu sa zdá, že bankoví analytici nemajú reálnu ekonomiku príliš v úcte.
Tempo rastu slovenskej ekonomiky má svoje hranice, rastové obmedzenia, ktoré vyplývajú z historicky podmienených, stále pretrvávajúcich podmienok. Vonkajším prejavom toho je medziiným tlak na nižšie povinné investovanie dôchodkových správcovských spoločností do slovenských aktív. Práve tam sa argumentuje nižším zhodnocovaním zdrojov v domácich podmienkach, tým, že reálna ekonomika nie je schopná prijať a náležite zhodnotiť zdroje rádovo v desiatkach, onedlho v stovkách miliárd korún. Dokazuje to i stav likvidity slovenských bánk -- peniaze by požičali, ale vzhľadom na zhodnocovacie kritériá niet na čo.
Národná banka Slovenska sa osvedčila v ťažkých rokoch 1994 -- 1998, keď bola vystavená silným politickým nátlakom. Niektorým podľahla, ale vytrvala v tom najdôležitejšom a zachovala zdravie meny. (V miernejšej forme to zopakovala aj v máji 2000, už za prvej Dzurindovej vlády.) Primeraný vývoj meny vo vecnom a v časovom kontexte je naďalej jej zodpovednosťou. A nie parciálnou, ale komplexnou.