Zrušenie osobnej dopravy na viac ako dvoch desiatkach regionálnych železničných tratí začiatkom tohto mesiaca už stihlo kdekoho vyburcovať k neobvyklej aktivite. Už po niekoľkých dňoch sa totiž ukázalo, že autobusy na niektorých trasách jednoducho nie sú schopné kapacitne nahradiť železničnú dopravu. Okrem toho vznikajú ekologické, ale aj sociálne problémy, keď sa množstvo ľudí nemôže dostať do práce, školy či k lekárovi. Preto sa ministerstvo životného prostredia, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny i nejeden samosprávny kraj pokúšajú nachádzať zdroje aspoň na čiastočné obnovenie železničnej dopravy. Navyše, územné samosprávy sú nútené žiadať o vyššiu dotáciu na väčší objem autobusovej dopravy. Spomínané ministerstvá i samosprávne kraje však majú zdroje len zo štátneho rozpočtu. Zrušenie osobnej dopravy na regionálnych tratiach však bolo zdôvodnené potrebou znížiť stratu štátom vlastnených železníc, ktorým práve štát v plnej výške nehradil straty z výkonov vo verejnom záujme, ktoré si sám objednal. V skutočnosti tak došlo len k tomu, že o to, čo štát ušetril v jednej rozpočtovej kapitole, príde v iných. Vedenie železníc, ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií a nakoniec aj vláda svojím rozhodnutím donútili iné ministerstvá a orgány samosprávnych krajov, aby sa zaoberali osobnou dopravou na železnici, teda niečím, čo nepatrí do ich kompetencií. Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií síce zdanlivo vyriešilo jeden parciálny problém, v skutočnosti však len presunulo svoju zodpovednosť na plecia iných. Natíska sa potom otázka, načo je ministerstvo dopravy, keď to, čo je jeho úlohou, riešia iné inštitúcie?