Na januárovej fotografii z newyorského Central parku je fontána zasypaná snehom a pred ňou na bielom poprašku ležia nahé ženy, ktorých telá vytvárajú nápis No Bush. Táto nudistická politická akcia je len jednou z mnohých a patrí k tým menším, ulicami západných miest už za posledné mesiace pochodovali či vytvárali nápisy tisícky naháčov. Paradoxom je, že takto protestujú proti vojenskému zásahu v krajine, kde by im za podobnú exhibíciu na verejnosti hrozil pomerne krutý trest. Protivojnové protesty nemajú len politickú stránku, ako veľmi angažovaní sa prejavili aj mnohí umelci, ktorí sa radi ukážu v súvislosti s aktuálnou témou. Dávna múdrosť o tom, že kde rinčia zbrane, tam mlčia múzy, v dnešných časoch vôbec neplatí. Časť súčasného umenia je priamo založená na svojej spoločenskej angažovanosti a George W. Bush je v tomto zmysle darom z nebies. Všetky mierové protesty našej vyprahnutej doby zároveň pripomínajú zlaté 60. roky, a aj keď akákoľvek demonštrácia či protivojnové umelecké gesto už dávno stratili príchuť niečoho nezvyčajného a zakázaného, je to vždy možnosť zažiť niečo vzrušujúce aj inak ako prostredníctvom adrenalínových športov. Už sa môžeme tešiť, napríklad, na spomienkové knihy či pekný "road movie" o bizarnej ceste tzv. živých štítov na poschodovom londýnskom autobuse a následnej panike a úteku zo Saddámovej krajiny, keď si uvedomili, na čo sa vlastne chystajú obetovať svoje životy. Žijeme v čase veľkých protestov, ktoré už nik neberie celkom vážne, ako zaujímavá časť do osobnej biografie a zdanlivá vstupenka do neba sa však účasť na nich ešte stále hodí.