Diskusia o Benešových dekrétoch v Európe sa síce ešte neskončila, jeden záver z nej však už možno urobiť. Vari ešte nikdy sa tak intenzívne nenastoľovali v strednej Európe otázky národnoštátnej identity ako v súvislosti s nimi. Kandidátske krajiny už aj pred otvorením témy Benešových dekrétov zo strany Maďarska, Rakúska a Bavorska podstupovali tortúru prístupového procesu do Európskej únie s podtextom narastajúceho skepticizmu. Čoraz intenzívnejšie sa tam šíri pocit, že v čase, keď bol kontinent rozdelený od severu na juh hranicou medzi sovietsky a atlantický blok, sa Európa rozširovala inak. Ani nie 13 rokov po páde komunizmu sa zrazu dostávajú do mechanizmu rokovaní o rozšírení témy, ktoré by už s Európou budúcnosti nemali mať nič spoločné. Európa sa naozaj zmenila -- zanikol Sovietsky zväz, Juhoslávia, Československo a Nemecká demokratická republika. Hranice v Európe sa však napriek tomu neposunuli. Naopak, všetky tieto zmeny iba podčiarkli historickú identitu národných štátov, ktoré po Hitlerovi iba posunul experiment s komunizmom. Spätný pohľad na tento proces rozpadu a znovuzjednotenia ukazuje, ako mocnosti a vlády dbali na zachovanie mocenskopolitickej rovnováhy a rešpektovanie výsledkov 2. svetovej vojny. Či už si to niekto chce uvedomiť alebo nie, stredobodom pozornosti bol najmä proces zjednotenia Nemecka. Pre Nemcov to bolo zavŕšenie procesu emancipácie smerom k Východu.
Zdalo sa, že po mierovom vyriešení tejto otázky stojí pred Európou už len jedna cesta -- cesta budovania spoločného domu, jednotného európskeho hospodárskeho priestoru, meny, trhu a ekonomiky. Po tom, ako Maďarsko prijalo svoj zákon o Maďaroch a jeho premiér Orbán začal nahlas hovoriť o veľkom Uhorsku, prišlo prebudenie. Netrvalo dlho, a oficiálna Budapešť začala bezdôvodne otvárať druhý front -- Benešove dekréty. To už ako členská krajina NATO. Musela vedieť, že ide o otázku, ktorá je osobitne citlivá pre suseda a aj partnera v aliancii, ktorým je Česká republika. Výsledkom je zamrznutá spolupráca v rámci V 4. Spoločná deklarácia českých parlamentných strán, ktorú prijala česká snemovňa minulý týždeň, je pre danú chvíľu poslednou etapou vývoja dnes už celoeurópskej diskusie okolo dekrétov prezidenta Beneša. Zatiaľ všetci emisári Európskej únie ubezpečujú Prahu, že Benešove dekréty nebudú dodatočným kritériom na vstup krajiny do EÚ.
So stanoviskom deklarácie sa stotožnil aj prezident Václav Havel. Svoj postoj vysvetlil v článku, ktorý v jeden deň publikoval v médiách Európy. Uvažoval v ňom aj o tom, prečo sa Beneš rozhodol pre vysídlenie Nemcov -- a stotožnil sa s duchovným odkazom tohto kroku na základe skúseností, aké malo Česko-Slovensko s nimi za prvej republiky a najmä po nástupe Hitlera k moci a po Mníchovskej zmluve. Na Slovensku zatiaľ nikto nedokázal tak jasne formulovať problém národnoštátnej identity krajiny voči Maďarsku a Maďarom. Obdobie mníchovskej zrady Západu vtedajšieho demokratického Česko-Slovenska presvedčilo prezidenta Beneša, že budúcnosť krajiny je iba bez Nemcov. To, čo urobili Maďari a Budapešť za posledný rok Slovensku pripomína repliku politiky Henleinovej strany voči Čechom. Ukazuje sa, že politika appeasementu, ako ju svojho času presadzoval Západ voči Hitlerovi, má svojich replikátorov na Západe aj dnes, pokiaľ ide o nacionálno-šovinistické ciele maďarstva na úkor ostatných národov v celej Karpatskej kotline. Kto sa dnes na Slovensku odváži povedať to, čo povedal Havel na obhajobu dekrétov prezidenta Beneša? Aby obhájil záujmy svojej krajiny, Václav Havel prirovnal Eduarda Beneša k francúzskemu prezidentovi de Gaullovi. Praha navyše koná. Predtým, než bol prijatý text deklarácie, navštívil ju britský premiér Tony Blair. Český premiér Miloš Zeman otvorene vyzval na podporu českej pozície Varšavu, Moskvu a Washington. Predseda parlamentu Václav Klaus neváhal upozorniť Brusel -- výzvou svojim voličom, aby nepodporili vstup krajiny do EÚ, ak sa nezastaví kampaň o Benešových dekrétoch... Slovenský premiér Mikuláš Dzurinda vyznieva v kontexte takejto obhajoby národnoštátnych záujmov Prahy ako politické nedochôdča. Jeho postoj voči politike Budapešti v čase prijímania zákona o zahraničných Maďaroch pripomína s odstupom času skôr karikatúru prezidenta Háchu, než predsedu vlády suverénneho štátu. Viac než pol roka dokonca mlčal a trpel v koalícii aj tých, ktorí sa na podkopávaní slovenskej štátnosti vedome a podľa pokynov cudzieho štátu podieľali a naďalej podieľajú. Vo svojej politike appeasementu voči Budapešti pokračuje a stavia sa dokonca aj proti legitímnym krokom, akým bol návrh zákona na ochranu zvrchovanosti.
StoryEditor