Kandidatúra Eduarda Kukana na post budúceho prezidenta SR mnohých prekvapila. Aj keď vlastne nevedno, prečo. Je rok aj čosi pred prezidentskými voľbami, a hoci sa to zdá byť priskoro, nie je to tak. V USA sa už hlásia uchádzači, a to majú do volieb dva roky. Samozrejme, v Spojených štátoch je iný, oveľa komplikovanejší volebný systém, ale stačí si spomenúť na susednú ČR: o nástupcovi Václava Havla sa tiež začalo uvažovať dlho pred termínom jeho odchodu z Hradu (a zrejme sa aj tak kdečo nedorokovalo). Podobne sa dá uvažovať o spôsobe, akým premiér postupoval, keď nomináciu oznámil na tlačovej besede a neurobil ju predmetom dlhých a rozsiahlych diskusií v koalícii. Lenže v danej situácii šlo stále len o stranícke rozhodnutie, ktoré ani podľa koaličnej dohody nevyžaduje schválenie Koaličnou radou. Tým sa to stane až vtedy, keď začnú partneri rokovať o prípadnej spoločnej podpore pre jednotlivých kandidátov -- nepochybujeme totiž, že KDH a ANO prídu so svojimi personálnymi návrhmi (a čím skôr tak urobia, tým lepšie).
Predmetom úvah by preto mala byť hlavne osobnosť kandidáta -- zatiaľ konkrétne E. Kukana. Z profesionálneho hľadiska sa sotva dá na Slovensku nájsť lepší uchádzač: dlhoročných diplomatov, dvojnásobných ministrov zahraničných vecí, dobre, ba vynikajúco zapísaných v OSN a ďalších inštitúciách, predsa len nie je v SR nepreberné množstvo. A práve zahraničná politika bude pravdepodobne hlavnou oblasťou pôsobenia budúceho prezidenta SR. Nezanedbateľné nie je ani vnútropolitické pôsobenie. E. Kukan je jedným z mála politikov, ktorí pôsobia nekonfrontačne a sú prijateľní aj pre opozíciu. Azda jediným "čiernym bodom" môže byť pre niektorých jeho bývalé radové členstvo v komunistickej strane. Lenže protiargument je jednoduchý: neprekáža to západným diplomatom vrátane šéfa OSN, pre tých je E. Kukan dôveryhodnou osobou. A aj doma je to len príležitostná prekážka, veď kritici jeho minulosti vedľa neho sedia vo vláde.
Samozrejme, bude lepšie, ak koalícia nájde zhodu v podpore jedného spoločného uchádzača o post v Grassalkovichovom paláci. Najsilnejšia opozičná strana už svojho kandidáta totiž má: Vladimíra Mečiara. Ako jediného možného uchádzača si ho vie predstaviť dokonca aj Ladislav Polka, ktorý nedávno predstúpil pred novinárov v tričku jeho odporcov -- čo, mimochodom, vypovedá dosť o sile lídra HZDS vo vlastných radoch, ale aj o spôsobe zmýšľania jeho kritikov. Kým jeho nedemokratické metódy politickej práce v strane im prekážajú a mali by byť dôvodom na jeho odchod z predsedníckeho kresla, občanom ho za prezidenta dožičia. Zhoda koaličných partnerov na spoločnom kandidátovi by mala tiež nastať čím skôr. Inak hrozí to, čo pred ostatnými voľbami -- občania budú voliť so zaťatými zubami. Zjednotí ich totiž ani nie tak osoba najvážnejšieho kandidáta, ako skôr osoba jeho odporcu...
StoryEditor