Európa aj Amerika majú švába v mozgu (komentár dňa)

Keby písal scenár európskej dlhovej krízy hollywoodsky scenárista, pravdepodobne by sme už dávno smerovalo k happyendu. Silný vodca, ktorého by uznávala celá Európa bez rozdielu národností a vierovyznaní, by pred nadšene aplaudujúcim auditóriom zloženým z predstaviteľov európskych štátov prednášal svoj patetický prejav, v ktorom by vizionársky vykreslil žiarivá budúcnosť zjednotenej Európy vedenej spoločnou federálnou vládou, vydávajúcej spoločné európske dlhopisy a vyberajúce federálne dane federálnym úradom. Jednoduché a zároveň smiešne nepredstaviteľné.

Ako je možné, že Európania nie sú schopní dohodnúť sa na takomto triviálnom riešení, ktoré napadne aj béčkovému scenáristovi? Problémom je historická pamäť. Niekde v hĺbke každého Európana drieme totiž kmeňový príslušník, ktorého jediným záujmom je, aby prežila jeho rodina, jeho kmeň, hoci by to bolo na úkor suseda. Po stáročia sme my, Európania, medzi sebou bojovali o nadvládu a posledný taký súboj skončil pomerne nedávno, pred šesťdesiatimi rokmi. Nie je preto prekvapujúce, že nie sme schopní prekročiť svoj tieň a dohodnúť sa na niečom, čo sa môže zdať na prvý pohľad úplne jednoduché, ale vďaka historickej pamäti takmer nemožné. Asi je na mieste byť miernym optimistom, pretože prvé krôčiky k svetlejšej budúcnosti sa už začali, avšak historický kontext, ktorý sa môže vrátiť ako bumerang, je treba mať stále na mysli.

Nechcem však hovoriť o Európe, ale o inom štátnom zoskupení, Spojených štátoch amerických. Akokoľvek by sa zdalo, že sú naši bratia za oceánom v mnohých ohľadoch ďalej ako my Európania, nemôžem sa ubrániť dojmu, že to tak úplne nie je. Ich história je pomerne krátka a nedá sa s tou európskou porovnávať. V istom ohľade ide o výhodu. Amerika vznikla zdola ako spoločenstvo nezávislých individualít, ktoré sa rozhodli dať do spoločného mešca časť svojich prostriedkov, ktoré húževnatým úsilím vydobyli z panenskej americkej prírody. Neexistuje tu národnostné súperenie podobné tomu európskemu, ale kolektívna jednota, založená na dodržiavaní ústavy, o ktorej si v Európe, vyrastenej na feudálnych vzťahoch, môžeme len snívať. Tento dôraz na individualitu je však dvojsečný.

Asi som nebol sám, kto s nemým úžasom sledoval nedávny spor v americkom parlamente o navyšovanie dlhového stropu. Rovnako, ako si Európan nedá siahnuť na svoju národnú identitu, Američan nepripustí zvyšovanie svojich daní. Je ochotný sa vzdať v prospech spoločenstva istej malej časti svojich príjmov, ale nie dostatočne veľkej. Predstava, že môžete mať najakčnejšiu armádu na svete, najlepšie školstvo na svete, sociálne zdravotný systém a zároveň sa brániť navyšovaniu daní je prinajmenšom rovnako naivné, ako lipnutie na národnostných princípoch po vzore Európy.

Americké problémy sú dnes tak trochu zatienené európskymi udalosťami. V budúcnosti však dozaista nastane moment, kedy bude potrebné tento problém riešiť. Obávam sa však, že okolo zvyšovania daní v Štátoch bude ešte nezmyselnejšia a pre vonkajšieho pozorovateľa nepochopiteľnejšie debata, než ktorú teraz s údivom pozorujeme v Európe. Oba národy ako na východe, tak na západe Atlantiku majú svojho špecifického "švába v mozgu", ktorý im bráni riešiť problémy racionálne.