Za menovú vojnu môžeme považovať situáciu, kedy sa mnoho krajín snažia o oslabenie svojej meny s cieľom podpory domácej ekonomiky. Dnes tak pravdepodobne robia Spojené štáty, Veľká Británia, Švajčiarsko, Japonsko, Čína, mnohé z rozvíjajúcich sa ekonomík a možno aj eurozóna. Aspoň to tvrdí hlavný ekonóm spoločnosti Natixis Patrick Artus.
Nástrojom menových vojen je podľa neho zvyčajne rast monetárnej bázy, znižovanie kľúčových sadzieb, často pod úroveň tempa rastu, a priame menové intervencie. Výsledkom takýchto krokov je za bežných okolností rast volatility menového kurzu spolu s rýchlo sa meniacimi otvorenými pozíciami na menových trhoch. Artus nezostáva iba pri slovách a prezentuje aj "indikátor intenzity menových vojen" v globálnej ekonomike. Jeho vývoj zhŕňa nasledovný graf.
Index vykazuje vysokú koreláciu s otvorenými pozíciami na menových trhoch (0,69), mesačnými zmenami menových rezerv (0,66), rozdielom medzi sadzbami a výškou rastu (0,62) a so zmenami monetárnej bázy (0,56). Z jeho vývoja je zrejmé, že intenzita globálnych menových vojen bola najvyššia v rokoch 2006, 2007, na konci roka 2010 a na začiatku roka 2011. Aj teraz dosahuje ukazovateľ pozitívnych hodnôt, čo značí, že menové vojny stále prebiehajú. Ich intenzita je však podľa ekonóma malá.
|
Redakcia Patria.cz ďalej odporúča: |
Artus sa potom venuje vzťahu medzi rizikovými prémiami na globálnych trhoch a ponukou peňazí. Podľa jeho názoru by sa rizikové prémie mali nachádzať veľmi vysoko, a to z najmä z nasledovných dôvodov: V eurozóne sa roztáča špirála depresie, ktorá znemožňuje zníženie fiškálnych deficitov (výnimku predstavuje Nemecko). K tomu sa pridáva neistota ohľadom fiškálneho vývoja v Spojených štátoch a v Japonsku. Štrukturálne sily znižujú rast v rozvíjajúcich sa ekonomikách a na koniec pridajme volatilné menové trhy, ktorými hýbe obrovský objem medzinárodných kapitálových tokov.
Na trhoch však aj napriek vyššie uvedenému môžeme pozorovať kontrakciu rizikových prémií, čo vidno najmä v prípade akcií, korporátnych dlhopisov, bankových i vládnych dlhopisov. Príčinou je podľa ekonóma vysoká ponuka likvidity. Hovorí v tejto súvislosti o prenosovom mechanizme monetárnej politiky, ktorý funguje tak, že jej uvoľnenie tlačí investorov do rizikových aktív. Hlavný Artusov záver je, že popísané riziká sú dlhodobé, centrálne banky budú teda nútené viesť dlhodobo uvoľnenú monetárnu politiku, ktorá by bránila rastu rizikových prémií. Vývoj globálnej menovej bázy od roku 2002 (v pomere k svetovému HDP) zhŕňa druhý graf.
Za špeciálny prípad ekonóm považuje ECB. Tá čelí veľmi rozdielnym sadzbám v jednotlivých častiach eurozóny a tieto rozdiely sa nepodarí plne porovnať jej nákupy vládnych dlhopisov. Ak by totiž prebiehali v príliš vysokom objeme, vytvorilo by to u vlád snažiacich sa o zníženie deficitov morálny hazard. Ak sa teda má náklad financovania súkromných subjektov posunúť na normálnu úroveň, nemôže ECB intervenovať na trhoch s dlhopismi verejného sektora, ale priamo na trhoch s dlhopismi sektora súkromného.
Zdroj: Natixis
Patria Online Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz