Moje slovo je mojím záväzkom (komentár)

Aj keď tomu možno vo svetle udalostí posledných dvoch až troch rokov len ťažko veriť, finančné trhy kedysi bývali relatívne gentlemanským klubom. Iste, odjakživa tu šlo o peniaze a tam ide občas etika bokom, napriek tomu sa len málokto odvážil porušiť základné pravidlo, ktoré v anglickom origináli znie - "My word is my bond". Do slovenčiny by ho šlo preložiť zhruba ako "moje slovo je mojím záväzkom", nejde však o úplne presnú interpretáciu.

Princípom tohto porekadla je, že dané slovo platí a ak sa obchod raz preukázateľne uzavrie, nemožno od neho cúvnuť. V širšom kontexte je tiež reflexiou faktu, že finančné trhy vo svojej podstate stoja a padajú na jednej jedinej veci - dôvere. Akonáhle táto krehká kvetina zvädne a zmizne, je naozaj zle a začnú sa diať nepekné veci.

Posledných niekoľko týždňov je však dôkazom, že sa časy menia a na vyššie uvedené príslovie sa už nemožno, samozrejme, spoliehať. Pre toto tvrdenie existujú minimálne dva veľmi presvedčivé dôkazy. Ten prvý sa objavil na trhu CDS, alias akýchsi "poistiek" proti úpadku dlžníka. Tie nakupujú držitelia dlhopisov ako ochranu, ktorá sa aktivuje v okamihu vyhlásenia úpadku dlžníka a daný veriteľ tak buďto neutrpí stratu žiadnu, prípadne len stratu veľmi limitovanú. Arbitrom pre určenie, či k aktivácii "poistky" dôjde, je primárne ratingová agentúra, sekundárne potom organizácia ISDA (International Swaps and Derivatives Association). Práve tá sa však na konci minulého týždňa nechala počuť, že napriek všetkej logike a trhovým konvenciám navrhovaná reštrukturalizácia gréckeho dlhu nepredstavuje tzv "credit event" (kreditnú udalosť) a nedochádza tak k aktivácii plnenia z CDS kontraktov. Neviem ako vám, ale mne to znie ako zmena pravidiel uprostred hry. Navyše ide o krok, ktorý v zásade nikomu neslúži ku prospechu. Prípadní kupci CDS kontraktov budú do budúcnosti žiť v právnej neistote, či práve ich CDS-ko nebude autoritatívne znevalidněno a oni tak nevyhodí peniaze obrazne "z okna". Štáty s potrebou sa financovať na finančných trhoch budú platiť vyššie úroky, pretože investori budú dvakrát zvažovať, komu peniaze v prostredí nulovej kreditnou ochrany požičia. Nikto nevyhrá ...

Druhý prípad je oveľa ťažšie váha - Európska centrálna banka. Spomínate si ešte, keď Jean-Claude Trichet v máji 2010 vyhlasoval, že ECB rozhodne nerokovala o nákupoch dlhopisov zadlžených krajín eurozóny? Netrvalo to ani týždeň a ECB s ich nákupmi začala. Potom, čo ECB akumuloval viac ako 7 miliárd eur v štátnych dlhopisoch krajín ako Grécko, Írsko alebo Portugalsko (teraz nesúce rating "junk"), Trichet sa nechal počuť, že ECB rozhodne nebude ako kolaterál za pôžičky akceptovať štátne dlhopisy krajín, ktoré sú "de facto" v bankrotw. Dá sa tomu pánovi ešte niečo veriť?

Iste, možno argumentovať, že doba je veľmi turbulentnéáa vyžaduje kreatívne riešenie, u ktorých sa nesmie trvať na dogmách. Napriek tomu veľká väčšina verejnosti minimálne od centrálnych bankárov očakáva, že "do veci" málinko vidia a majú situáciu pod kontrolou. Ak sa ich stanoviská menia niekoľkokrát za týždeň, dôvery to rozhodne nedodá ...