Menové vojny zúria po celom svete

O menových vojnách sa začalo intenzívnejšie hovoriť asi pred dvoma rokmi. Vtedy brazílsky minister financií Guido Mantega obviňoval Fed z toho, že jeho QE má z časti fungovať aj preto, že oslabí dolár. Podobné sťažnosti zaznievali aj k ďalším centrálnym bankám vyspelých ekonomík. Domnievam sa, že hovoriť o menových vojnách nie je stále väčšinou namieste, namiesto toho je lepší výraz "potýčky". Oslabenie meny totiž až na výnimky nie je hlavným cieľom centrálnych bánk uvoľňujúcich svoju politiku, v princípe im ale nevadí.

Hlavná bojová línia súčasných menových potýčok ide medzi vyspelými a rozvíjajúcimi sa ekonomikami. Tie prvé monetárne uvoľňujú a tie druhé sa cítia poškodené tým, že uvoľňovanie tlačí na oslabovanie mien vyspelých ekonomík (tj na posilňovanie mien tých rozvíjajúcich sa). Je to ale jeden z prípadov, kedy dáta - teda to, čomu hovoríme realita - rozpráva trochu rozdielny príbeh. Graf ukazuje vývoj indexu mien rozvíjajúcich sa ekonomík EMCI:



Index sa do značnej miery správa ako typické rizikové aktívum, ktoré reaguje hlavne na globálne prepínanie medzi averziou a náklonnosťou k riziku (a to sa poväčšinou kryje s ďalším QE). Celkovo tak vidíme, že EMCI sústavne posilňuje až do roku 2008 (vtedy sa ale o žiadnych vojnách nehovorilo), potom nastáva prudký krízový prepad, monetárnou politikou Fedu značne stimulovaný návrat k riziku potom korešponduje s prudkým posilňovaním EMCI, na skôr zaznamenané maxima sa ale nedostal . Od roku 2011 navyše dochádza k prudkému obratu - oslabeniu, ktoré je len v druhej polovici tohto roka mierne korigované. Tento trend posledného cca roka zrejme nebude daný tým, že by rozvíjajúce sa krajiny vytiahli zbrane ťažšieho kalibru, tempo akumulácie devízových rezerv dokonca znateľne pokleslo. Skôr ide o odraz výrazného posunu v rastových očakávaniach u týchto krajín: menší očakávaný rast = menšia gravitačná sila tiahnúca investorov do týchto krajín.

Zrejme druhou v poradí dôležitosti je línia Čína - USA. Odráža hlavné svetové nerovnováhy, respektíve dve nerovnováhy vnútorné: veľkú spotrebu v USA a malú v Číne. Pri USA potom na jednej strane vidíme, že monetárne snahy o podporu rastu nevyhnutne vedú minimálne ku konzervácii súčasného stavu (QE - efekt bohatstva - podpora spotreby). Na druhej strane sa možno rozvíja proces ich opätovnej industrializácie (nové technológie, lacný plyn, menšie náklady práce ...). Čína sa stále bolestivejšie prehrýza k novej rovnováhe a v podstate čelí rovnakej dileme ako USA - krátkodobá stimulácia môže krátkodobo pomôcť, konzervuje ale len súčasnosť a spôsobuje dlhodobejšie problémy. V Číne je ale reč o investíciách a brzdení posilňovania kurzu jüanu (nákupom dolárových aktív). Aj tu sa ale v posledných mesiacoch stalo niečo nevídaného - tlaky na jeho posilnenie poľavili, čo zapadá do mustry naznačenej vyššie uvedeným grafom.

Nasleduje eurodolár. Ten je už dlhšiu dobu ovplyvnený kombináciou presunov medzi averziou a náklonnosťou k riziku a relatívneho uvoľnenia monetárnej politiky Fedu a ECB. Ani jedno z toho ale nie je zámerným nástrojom menovej vojny, tj oslabenie kurzu nie je prvotným cieľom. V prípade eurozóny je navyše vôbec otázkou, či je pre ňu z hľadiska rastu slabšie euro vôbec výhodou - či sa nezapne proces znižujúci spotrebu viac, ako pomôže slabšie euro s exportmi. Taktické posuny v tejto neexistujúcej menovej vojne dobre demonštruje súčasná situácia: Potom, čo ECB rozbehla poslednú akciu na záchranu periférie, sa trhy upokojili a domáci investori môžu nakupovať vládne dlhopisy spolu s ECB (niekde sú k tomu vraj priamo nútení). To znižuje nutnosť nákupov zo strany ECB a klesajú tak odhady toho, aké veľké bude výsledné uvoľnenie jej politiky. V USA na druhú stranu odhady veľkosti QE3 rastú, takže celkovo sa zvyšuje očakávaný pomer uvoľnenie v USA vs. Európa. Čím silnejšie sú tieto úvahy, tým väčší je tlak na dolár. A aj keď sa to celé z časti tvári ako menová vojna, nejde o ňu.

V "Jedna prehliadaná, ale pritom významná menová vojna" je pekne opísaný jeden z mála kandidátov na skutočnú menovú vojnu - Švajčiarsko. Krátko zhrnuté: Aj toľko pertraktované čínske intervencie sú vo vzťahu k HDP oveľa menšie ako tie švajčiarske. V prípade Švajčiarska navyše dosahuje prebytok bežného účtu 12% HDP, zatiaľ čo u Číny je to menej ako 3% HDP. Po prepuknutí krízy síce začali špekulanti považovať frank za bezpečné útočisko a vytlačili jeho kurz vysoko relatívne k predkrízovému obdobiu. Vtedy ale prebiehal odliv kapitálu a ten je vo Švajčiarsku stále považovaný za niečo prirodzeného, ​​zatiaľ čo jeho súčasný príliv sú "špekulácie".

K uvedenému zoznamu by sme mohli pridať ešte UK, kde prebiehali snahy o podporu exportov (elimináciu vplyvu fiškálnej konsolidácie) oslabením libry cez kvantitatívne uvoľňovanie. Kurvítko sa však našlo vo forme vyššej inflácie.

A zabudnúť nesmieme na Japonsko, ktoré je na prvý pohľad v podobnej situácii, ako napríklad Švajčiarsko: Dopytom po bezpečí vyskrutkovaný kurz, poškodzujúce exporty. Jeho možnosti boja v menovom konflikte sa ale líšia. Poukázal na to nedávno SocGen, v skratke ide o nasledujúce: Keby Bank of Japan začala nakupovať vládne dlhopisy cudzích krajín, tento krok by viedol k oslabeniu jenu. Japonská vláda sa ale teraz teší nízkym výnosom dlhopisov a to vďaka tomu, že domáci investori sú ochotní držať ich obrovský objem. Táto ochota potom odráža hlboko zakorenenú vieru v to, že rast výnosov zahraničných aktív bude vždy vyvážený posilnením jenu. Ak by tento mechanizmus prestal kvôli nákupom zahraničných dlhopisov fungovať, mohlo by to vyvolať odliv japonských úspor do zahraničia. Výsledkom by bola kríza na trhu japonských vládnych dlhopisov. Teda ďalšie ukážka toho, ako si pri každej ekonomickej stratégie nájdu nedostatky svoju cestu.