Pred štyrmi rokmi niektorí z nás s hrôzou pozorovali, ako sa ekonomická diskusia našich elít totálne zvrhla. Počas niekoľkých málo mesiacov sa vplyvní ľudia západného sveta navzájom presvedčili, že rozpočtové deficity predstavujú existenčnú hrozbu a že na masovej nezamestnanosti nezáleží. Výsledkom bolo fiškálne uťahovanie, ktoré predĺžilo ekonomickú krízu a vyvolalo obrovské utrpenie. Teraz k tomu dochádza znova. Náhle sa totiž zdá, že všetci vplyvní ľudia sa uisťujú, že v ekonomike je aj napriek veľkúej nezamestnanosti len málo voľných kapacít. Dôkazom má byť údajný rast miezd. Všetky tieto argumenty potom vedú k tomu, že Fed by mal už čoskoro začať dvíhať sadzby, aby odvrátil hrozbu inflácie.
Je potrebné uznať, že zástancovia monetárneho uťahovania sú rozumnejšie než tí, ktorí hlásali fiškálne uťahovanie. Ich rady ale môžu narobiť podobné škody. Základom súčasného posunu v názoroch by malo byť to, že mzdy začali po rokoch stagnácie rásť. Je pravda, že jedno z často používaných meradiel vývoja miezd to naznačuje. Pravdepodobne ide ale o prechodný efekt vyvolaný počasím. Ako tvrdia ekonómovia z Goldman Sachs, počas obdobia so zlým počasím priemerne mzdy zvyčajne vyskočia hore. Dôvodom je to, že kvôli nemu sú väčšinou ľudia s nižšími mzdami bez práce.
Musíme sa pýtať aj na to, čo je tak zlé na raste miezd? V minulosti bol s nízkou infláciou zlučiteľný priemerný rast miezd vo výške 4% ročne, čo je viac než dvojnásobok súčasného tempa rastu. V dnešnej dobe môžeme rovnako tak tvrdiť, že na trhu práce sú voľné kapacity, ako môžeme tvrdiť pravý opak. Najlepšie je teda počkať až do chvíle, kedy budú existovať pevné dôkazy o tom, že mzdy rastú. A potom čakať, kým tento rast nedosiahne tempo, ktoré bolo bežné pred krízou. Alebo radšej ešte o niečo dlhšie. Prečo sa ale vlastne stále viac presadzuje urýchlené zvýšenie sadzieb?
Podľa môjho názoru žijú niektorí ľudí v predstave, že sme stále v roku 1979. To znamená, že sa veľmi obávajú toho, že sa roztočí mzdová špirála. Nejako si ale nevšimli, že k niečomu takému už nedošlo celé desaťročia. Možno, že kríza v štýle 70. rokov vyhovuje ich ideológii. Každopádne je jasné, že duch stagflácie má na ekonomickú diskusiu stále veľký vplyv. K tomu sa pridáva prvok sadomonetarismu. Teda predstava, ktorá je veľmi rozšírená v bankových kruhoch. Napríklad Banka pre medzinárodné zúčtovanie BIS bude vždy požadovať zvyšovanie sadzieb a bude používať neustále sa meniace argumenty od rastu cien komodít po finančnú stabilitu a rast miezd.
Nedá sa ani ubrániť dojmu, že v súčasnej diskusii o monetárnej politike zohrávajú úlohu aj triedne záujmy. Je podivné, koľko ľudí znervózňuje predstava, že niekomu rastie plat. Najmä s ohľadom na to, že výnosy dlhopisov ležia stále nízko. Zdá sa, že je rozrušuje predstava, že sa ekonomika vráti k plnej zamestnanosti, a to zvýši vyjednávaciu silu firiem. Ale nech už je vysvetlenie akékoľvek, utiahnutie monetárnej politiky by teraz bolo veľmi zlým krokom.
(Zdroj: NYTimes)