Americký politický systém zdegradoval (komentár dňa)

Všetci vieme, ako by mala demokracia fungovať. Politici by sa vo svojej volebnej kampani mali venovať významným problémom, informovaná verejnosť by potom mala voliť podľa toho, aké navrhujú riešenie s tým, že do určitej miery zohľadňuje aj vnímanú schopnosť a charakter politikov.

Všetci však tiež vieme, že realita tejto predstave nezodpovedá. Voliči sú často zle informovaní a dôveryhodnosť politikov je nízka. Aj napriek tomu sa domnievame, že nakoniec sa všetko spraví a politici ponesú za svoje správanie zodpovednosť. Je však aspoň táto modifikovaná verzia demokracie relevantné? Alebo súčasný politický systém zdegradoval natoľko, že už nefunguje?

Pozrime sa na vývoj týkajúci sa rozpočtových deficitov v Spojených štátoch. Táto téma má dominantnú pozíciu už tri roky a pravdepodobne nebude žiadnym prekvapením, že voliči sú stále zle informovaní. Prekvapujúce je však to, ako veľmi sú ich názory odtrhnuté od skutočnosti. Christopher Achen a Larry Bartels sa v roku 1996 v rámci prieskumu vykonávaného medzi voličmi pýtali, či počas vlády prezidenta Clintona došlo k rastu, či poklesu deficitov. Pravda bola taká, že deficity prudko klesli, avšak väčšina opýtaných a hlavne republikánski voliči tvrdili, že deficity vzrástli. Zaujímalo ma, ako by podobný prieskum dopadol dnes, keď deficity klesajú ešte rýchlejšie ako v 90. rokoch. Hal Varian z Googlu ponúkol položiť túto otázku v rámci Google Consumer Survey. Výsledky boli ešte horšie ako v roku 1996. Väčšina voličov si myslí, že deficity vzrástli, 40% z nich potom verí, že výrazne. Len 12% odpovedalo správne, že došlo k ich výraznému poklesu.

Vôbec netvrdím, že voliči sú hlúpi. Majú svoje vlastné životy, deti, prácu. Nebudú sledovať správy o rozpočte, namiesto toho sa spoliehajú na to, čo počuje z oficiálnych miest. Problém spočíva v tom, že väčšina toho, čo počuje, je zavádzajúce. A väčšina z toho má politickú motiváciu. Kedysi som veril, že tu sú ešte nezávislé inštitúcie, ktoré podobné problémy korigujú. Dnes sa však predpojatosť dostáva veľmi hlboko a zdá sa, že aj tí, ktorí by mali byť nestranní, sa boja upozorniť na lož. Musíme tak neustále opakovať pravdu a dúfať, že sa dostane na povrch. Zároveň sa však musíme pýtať, ako by súčasný systém mal vlastne fungovať. A kritické oko obracia na svojom blogu aj smerom k Európe.

Je tak nejako smutné vidieť, ako európski politici po jednom štvrťroku pozitívneho rastu dosahujúceho vzrušujúcich 1,2 percenta tvrdia, že mali pravdu. Evidentné je naopak to, že ak dôjde k prudkému poklesu produkcie, malo by nasledovať obdobie rýchleho rastu, ktorý by predchádzajúci pokles eliminoval. Inak sa uspokojíme s príliš jednoduchou definíciou úspechu.

Pozrime sa pre zaujímavosť na nasledujúci obrázok. V ňom je modrou zobrazený vývoj nezamestnanosti v Lotyšsku, ktoré je asi najbližšie tomu, čo by sme mohli nazvať úspechom politiky uťahovania. Druhú krajinu v tejto chvíli nepoznáme.

Takže v grafe vidíme dve ukážky úspechu. Ale kto je tá druhá krajina? Sú to Spojené štáty v rokoch 1929 až 1935. Trochu zvláštne je potom to, že u Spojených štátov je toto obdobie považované za Veľkú depresiu. Viem, že Lotyši tvrdia, že predchádzajúci boom bol neudržateľný, takže teraz sú vlastne blízko plnej zamestnanosti. O tom budeme hovoriť inokedy, teraz chcem len poukázať na to, že mierny rast po veľkom prepade nie je práve niečím kľúčovým.

Krugmana potom nenecháva chladným ani nedávny článok iného známeho ekonóma Allana Meltzera: Pred viac ako štyrmi rokmi Allan Meltzer predikoval, že rast súvahy Fedu povedie k vysokej inflácii. Na to síce stále čakáme, Meltzer však svoju chybu neuznáva. Namiesto toho sa sťažuje, že Fed podkopal jeho dokonalú analýzu. Platí totiž úroky z rezerv, čo má byť niečo úplne neočakávané. To, že nedošlo ani k rastu peňažnej ponuky, ani inflácia, ale žiadnym prekvapením nie je a tí z nás, ktorí sa zaoberali pascí likvidity, vedeli, že k tomu nedôjde.

Už vo svojej štúdii z roku 1998 som uviedol, že v pasci likvidity nemá rast mocných peňazí väčší dopad na širšie peňažné agregáty. Meltzer poukazuje na historický vývoj, správne porovnanie je však s obdobím, kedy sa ekonomika nachádzala v pasci likvidity. Teda napríklad s Japonskom pred desiatimi rokmi. Pravdou nie je ani to, že všetko vysvetľujú úroky platené bankám z rezerv. Okrem vývoja v Japonsku to dokazuje aj rast objemu hotovosti držané verejnosťou. K nemu došlo aj napriek tomu, že Fed neplatí žiadne úroky z mŕtvych prezidentov.

Zdroj: NYTimes