Takzvané "peniaze z vrtuľníkov" sú v súčasnej situácii irelevantné. Týka sa to najmä toho, či budú rozpočtové deficity financované tlačením peňazí z predaja dlhopisov. Množstvo ľudí dnes síce tvrdí, že stimulácia by bola efektívnejšia, keby sme investície do infraštruktúry financovali tlačením peňazí a nie tradičným spôsobom. Pravda je taká, že by to neurobilo žiadne škody, ale ani by to nepomohlo. Pochopíme to jednoducho, stačí si len uvedomiť, že centrálna banka je súčasťou vládneho sektora. Napríklad Fed posiela peniaze, ktoré získa na úrokoch, vláde. Necháva si iba to, čo potrebuje na svoju prevádzku. Z tohto pohľadu tu teda môžeme hovoriť o vládnom sektore ako o orgáne, ktorý zahŕňa aj centrálnu banku.
Porovnajme teraz spomínané dva scenáre. V prvom z nich vláda dosahuje deficity a financuje ich predajom dlhopisov bankám. V rovnakom čase prebieha kvantitatívne uvoľňovanie, ktoré vykonáva Fed, teda iná časť vlády. Ten za novo vytvorenú monetárnu bázu kupuje dlhopisy od bánk. Asi sa všetci zhodneme na tom, že QE nie je v pasci likvidity príliš efektívnym nástrojom, jeho obmedzenia sú vlastne dôvodom, prečo sa vôbec bavíme o peniazoch z vrtuľníkov.
Teraz sa pozrime na druhú možnosť. V nej vláda financuje deficity jednoducho tým, že "vytlačí nové peniaze". Ako sa to líši od prípadu prvého? Na konci dňa je pozícia vlády rovnaká. Dlh držaný súkromným sektorom je rovnaký a monetárna báza tiež. To isté platí o bilancii súkromného sektora. Jediný rozdiel spočíva v tom, že v prvom prípade držia banky po krátku dobu vládne dlhopisy a potom ich predajú naspäť vláde (cez centrálnu banku).
To, čo teraz potrebujeme, je zvýšiť efektivitu monetárnej politiky. A ako už dlho tvrdím, to možno dosiahnuť dôveryhodným záväzkom, že monetárna báza zostane vysoko. Inak povedané, ide o dôveryhodný záväzok centrálnej banky, že bude nezodpovedná. Peniaze z vrtuľníkov majú zmysel iba vtedy, ak by zvýšili dôveryhodnosť takého záväzku, ale to je úplne iná debata, než aká sa o nich obvykle vedie.
Analytici z Independent Strategy nesúhlasia s tým, že by nám hrozila dlhodobá stagnácia spôsobená nedostatočným dopytom. Naopak tvrdia, že naším problémom je dlh, ktorý vedie k rastu prevyšujúcemu potenciál ekonomiky. Robia ale rovnakú chybu ako mnoho ďalších. Potenciálny produkt je konceptom z ponukovej strany ekonomiky. Rovnako, ako je štrukturálna nezamestnanosť definovaná ako najnižšia nezamestnanosť, ktorá je v súlade so stabilnou infláciou, definujeme potenciálny produkt ako najvyššiu úroveň produktu zlučiteľnú so stabilnou infláciou. Ak teda tvrdíme, že ekonomika bola nad svojím potenciálom, musíme ukázať, že dochádzalo k rastu inflácie. Ak teda bolo obdobie Veľkého upokojenia obdobím, kedy dlh dostal ekonomiku nad potenciál, musela byť inflácia na jeho konci oveľa vyššia, než na jeho začiatku. Tak tomu ale nebolo:
Independent Strategy zakladá svoje tvrdenie podľa všetkého na tom, že počas uvedeného obdobia bolo podniknutých mnoho zlých investícií. To je pravda, ale čo to má čo robiť s potenciálom? Podivné je aj ich tvrdenie, že cestu z dlhodobej stagnácie ukazuje Nemecko. Tomu sa síce darí získavať dopyt, ale iba tým, že dosahuje obrovských obchodných prebytkov. Podľa môjho názoru je Nemecko naopak dôkazom toho, že by sme mali brať dlhodobú stagnáciu vážne. Nemecko neprechádza veľkým odstránením dlhu súkromného sektora, sadzby ležia blízko nuly, reálne sadzby sú hlboko v zápore. Aj napriek tomu je ale schopné dosiahnuť zhruba plnej zamestnanosti len gigantickými vonkajšími prebytkami. Tie ale nemôžeme mať všetci a Nemecko tak ukazuje na pravý stav vecí.
Zvyčajne je dobré podporiť argumenty aj niekoľkými číslami. Veľké upokojenie so sebou nieslo na povrchu zdanie stability, ale pod povrchom dochádzalo k prudkému rastu dlhu. Ten v USA rástol asi o 2% HDP ročne. V budúcnosti to tak nebude, zjednodušene môžeme predpokladať, že bude naopak prebiehať pokles vo výške 2% HDP ročne. K tomu klesá aj potenciálny rast, hlavnou príčinou sú demografické zmeny, ale svoju úlohu zohráva aj klesajúce tempo rastu produktivity. Môžeme povedať, že pokles potenciálu o jeden percentuálny bod sebou nesie pokles investícií asi o 2% HDP. Celkovo by tak mohol rast HDP klesnúť o celé štyri percentuálne body. A to je veľa. Ak zostane inflácia relatívne nízko, znamená to, že ekonomika bude často v pasci likvidity. Zmeniť by to mohol obchod a eliminácia deficitov. Najpravdepodobnejšou cestou by bolo oslabenie dolára nízkymi reálnymi sadzbami. A tých by sme dosiahli vyšším inflačným cieľom.
(Zdroj: Blog Paula Krugmana)
Patria Online
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz