V polovici decembra som letel do Moskvy. Stmieva sa tam okolo pol piatej a slnko nevyjde skôr ako o desiatej dopoludnia. Pre tých, ktorí sú zvyknutí žiť bližšie pri rovníku, je to nepríjemné. Cesta z letiska ukazuje, že v Moskve prebieha nekonečná renovácia budov a prosperita nebola nijako narušená. Mal som viacero rozhovorov s našimi hostiteľmi a študentmi z Inštitútu medzinárodných vzťahov. Išlo o bežných ľudí, žiadnych zamestnancov vládnych inštitúcií. Získal som tak prehľad o tom, ako zmýšľajú Rusi. Domnieval som sa, že v popredí ich záujmu bude ekonomika - prepad rubľa, pokles cien ropy, spomalenie ekonomiky, dopady západných sankcií a podobne.
Ak je niečo zlé, je to normálne
Tieto témy sa ale veľmi nepreberali. Verejnosť ešte len začína pociťovať negatívne dopady týchto faktorov, a to hlavne cez rastúcu infláciu. Situáciu upokojuje aj vláda a súkromné subjekty. Rusi poukazujú na to, že sú na ekonomické problémy zvyknutí, prosperita je pre nich skôr výnimkou. Je bežné očakávať, že sa vráti chudoba. Platilo to za Jeľcina aj za vlády cárov. Niektorí Rusi ale dodávajú, že aj napriek tomu dokázala ich krajiny zvíťaziť vo vojnách, ktoré potrebovala vyhrať. A ľudia žijú život, ktorý má zmysel žiť. Tieto úvahy sa vzťahujú aj k sankciám. Rusi mi chceli ukázať, že kvôli nim svoju politiku smerom k Ukrajine meniť nebudú.
Rusi vydržia to, čo by iné krajiny položilo. Podporujú vládu bez ohľadu na to, aká kompetentná je, a to zakaždým, keď sa krajina cíti byť ohrozená. Na sankcie Rusko odpovie vlastnými sankciami. Nikto ich nešpecifikoval, ale domnievam sa, že ľudia, s ktorými som sa rozprával, mali na mysli hlavne znárodnenie zahraničných aktív. Nikto však nezmieňoval prerušenie dodávok plynu do Európy. Sankciám som ja sám nikdy neveril a názory Rusov ma v tomto postoji len utvrdili. Pochopil som ale jednu vec: Pokuty vlastne ukazujú, čo by vydržal či nevydržal Západ.
Za všetko môže Obama
Rusi berú súčasnú situáciu veľmi vážne, a to by vysvetľovalo, prečo napriek negatívnemu vývoju Putinova podpora neklesá. Voči Ukrajine je cítiť veľmi tvrdý postoj. Rusi sa domnievajú, že Obamova vláda urobila z ich krajiny agresora. Dôraz bol zvyčajne kladený na dva body: Krym tvorí historicky súčasť Ruska a už predtým tam dominovali ruské jednotky. A zrejmé bolo aj jasné presvedčenie, že na východe Ukrajiny žijú hlavne Rusi, a tí musia získať veľkú mieru autonómie. To isté platí o iných krajinách s ruskými menšinami. Jeden profesor v tejto súvislosti poukazoval na Kanadu a Québec s tým, že sám Západ nemá zvyčajne problémy s regionálnou autonómiou.
Rusi považujú za významný vývoj v Kosove. Ich priania tam vraj boli ignorované a zároveň tam bol nastavený precedens. Západ v Kosove proste urobil to, to chcel. Podľa Rusov ale platí, že keď prekreslil mapu Srbska, môžu teraz oni meniť hranice Ukrajiny. Snažil som sa nediskutovať o tom, čo je dobré a zlé, pretože história sa neodvíja od morálnych princípov. Bolo mi jasné, že Rusi vnímajú Ukrajinu ako strategické územie, bez ktorého by čelili priamej hrozbe. Tá nemusí existovať teraz, ale môže sa objaviť v budúcnosti. Poukazovali na to, že Hitler aj Napoleon boli porazení práve vďaka tomu, že armády museli prekonávať rozsiahle územia.
Spomienky na studenú vojnu
Snažil som sa prezentovať pohľad Američanov. Spojené štáty sa už dlho snažia o jediné. Chcú zabrániť tomu, aby sa objavil globálny hegemón, ktorý by mohol využiť západné technológie a zároveň ruské zdroje a ľudí. USA teda intervenovali v prvej svetovej vojne a zabránili Nemecku, aby sa týmto hegemónom stalo. To isté sa stalo v druhej svetovej vojne. V studenej vojne sa snažili o to, aby sa hegemónom nestalo Rusko. Americká stratégia je tak už veľmi dlho konzistentná. Súčasné obavy z Ruska tvorí zmes spomienok na studenú vojnu, ktoré majú svoj racionálny základ. Ekonomická slabosť však neznamená slabosť vojenskú. Ak Rusko získa vplyv nad Ukrajinou, kto bude ďalší?
Keď som podobné argumenty oznámil jednému vysokému zástupcovi ruského ministerstva zahraničia, povedal mi, že nechápe, o čom hovorím. Vedel dobre, čo priviedlo Rusko na Ukrajinu, ale popísané americké princípy podľa neho nemajú s Ukrajinou čo do činenia. Je to príliš abstraktné, pre Rusko ale Ukrajina predstavuje blízky problém. Rusi podľa svojho pohľadu nie sú ani zďaleka takí asertívni a útoční, ako sa im vyčíta, ich kroky sú defenzívne. A americké obavy považujú za prehnané.
Najdôležitejšia otázka znie: Čo bude teraz? Rozšíri sa kríza na Ukrajine do pobaltských krajín? Človek z ministerstva tvrdí, že nie. Zdalo sa, že to myslí úprimne. Rusi sa domnievajú, že musia vyriešiť problém na Ukrajine a vysporiadať sa so sankciami. Západ má zdroje na to, aby sa vysporiadal s niekoľkými krízami, oni musia vyriešiť túto. Bude im stačiť autonómia na východe Ukrajiny. Aká veľká by ale mala byť, neviem. Musí však prísť významné gesto, ktoré by ochránilo ich záujmy a potvrdilo dôležitosť Ruska vo svete. Argumenty, že autonómia je na Západe bežná, sú skutočne presvedčivé. História je ale o tom, kto má moc. A Západ na Rusko tlačí tvrdo. Nič ale nie je viac nebezpečné, než poranený medveď. Lepšie je ho zabiť. Ale v prípade Ruska to nikdy nebolo ľahké.
Ani jedna strana nerozumie tej druhej
Z celého pobytu som získal dojem, že Putin má väčšiu podporu, než som sa domnieval. To nemusí znamenať veľa, pretože prezidenti prichádzajú a zase odchádzajú. Je ale možné, že to, čo by západného politika položilo, nemá v Rusku vplyv. Tiež som nadobudol dojem, že Rusi neplánujú agresiu. A to vo mne budí skutočné obavy. Národy si totiž často nie sú vedomé toho, čo sa chystá, a potom môžu reagovať spôsobom, ktorý ich samých prekvapí. Nejde teda o to, aké sú teraz zámery. Ide o to, čo môže nečakane prísť pre Rusko aj pre ostatných. Každopádne platí, že Ukrajina je strategicky kľúčovým bodom a Rusko bude s obavami nazerať na každé jej priblíženie k Západu. Nemusí sa nám to páčiť, ale ruská história je históriou budovania ochranných pásiem. Rusko tak chce, aby Ukrajina ostala aspoň neutrálna.
Pre Spojené štáty je rast moci niektorej krajiny na Východe podnetom k automatickej reakcii. Po studenej vojne trvajúcej pol storočia sú Američania hypersenzitívni na možný rast moci Ruska. Ruské zámery a americké obavy sú dve úplne rozdielne veci. Spojené štáty a Európa nerozumejú Rusom a tí zase nechápu obavy Západu. Nejde o neporozumenie, ale o nekompatibilné východiská. Nič na svete nevyrieši problém dvoch krajín, ktoré sa snažia o svoju ochranu a robia to tak, že zastrašujú druhú krajinu.
Autorom je George Friedman.