Kríza uštedrila finančnej globalizácii tvrdú ranu

Z tohto úderu sa bude svetová ekonomika spamätávať ešte dlho. Tak znie záver štúdie výskumného inštitútu konzultantskej spoločnosti McKinsey. Éru čoraz užšieho prepájania jednotlivých ekonomík, rozvoja technológií otvárajúcich prístup na nové trhy a dramaticky rastúcich kapitálových tokov by podľa autorov štúdie mohlo vystriedať obdobie balkanizácie svetového finančného systému a pomalšieho hospodárskeho rastu.

Hoci od začiatku finančnej krízy uplynuli viac ako štyri roky, zotavovanie z jej následkov sotva začalo, a to napriek návratu vybraných akciových indexov na rekordné hodnoty. Rast finančných aktív ustal, medzinárodné kapitálové toky zostanú 60% pod maximami z rokov 2007. Niektoré radikálne posuny podľa McKinsey predstavujú zdravú korekciu predchádzajúcich excesov, pokračovanie celkového trendu by však mohlo poškodiť dlhodobé perspektívy svetovej ekonomiky.

Ako barometer tempa finančnej globalizácie správa poukazuje na hodnotu finančných aktív po celom svete - akcií, štátnych a korporátnych dlhopisov alebo úverov. Od vypuknutia krízy tieto aktíva rastú iba 1,9% medziročným tempom, zatiaľ čo medzi rokmi 1990 a 2007 toto tempo predstavovalo 7,9% ročne. Spomalenie nemožno pripísať iba procesu oddlžovania v rozvinutých ekonomikách, týka sa aj kategórie emerging markets.

K strmhlavej expanzii pred krízou prispelo niekoľko neudržateľných trendov, najmä napúčanie finančného sektora a zvyšovanie dlhovej páky. V McKinsey poukazujú na štatistiku, podľa ktorej sa v zabezpečovaní peňažných prostriedkov pre firmy a domácnosti, čo má byť hlavnou náplňou práce bánk, v rokoch 1995 až 2007 na expanzii finančných aktív podieľalo len z jednej štvrtiny.

Pohyby kapitálu prekračujúceho hranice štátov, ďalšia mierka finančnej globalizácie, sa prepadli z 11,8 bilióna USD v roku 2007 na vlaňajších 4,6 bilióna USD. Najvýraznejšie (zo 70%) sa na tom podpísala banková a dlhová kríza v eurozóne, ktorej vinou európska integrácia (aspoň vo finančnej sfére) prepla na spätný chod. Banky v spoločnej menovej únii znížili objem cezhraničného úverovania a ďalších transakcií o 3,7 bilióna USD oproti roku 2007. Ďalšie druhy hranice prekračujúcich investícií v Európe klesli o viac ako polovicu. Centrálne banky na kontinente teraz zodpovedajú za 50% všetkého toku kapitálu. "Kedysi išli v čele finančnej globalizácie, teraz sa európske štáty uzatvárajú do seba," uvádza sa v správe inštitútu McKinsey. Je tak podkopávaný jeden zo základných dôvodov vzniku eura.

Neisté pomery panujú aj inde. Mimo Európu cezhraničné úverovanie kleslo z 5,6 bilióna USD v roku 2007 na vlaňajších 1,7 bilióna USD. Kvôli novým kapitálovým a regulačným požiadavkám rad bánk obmedzuje geografickú pôsobnosť. Komerčné banky od vypuknutia krízy predali aktíva za 722 mld USD, z ktorých polovica pripadá na zahraničné pobočky. Znižovanie intenzity aktivít klasických bánk do popredia postaví urýchlenie rozvoja dlhopisových a akciových trhov.

Rozvíjajúce sa ekonomiky sa s osudovými udalosťami z rokov 2008-2009 dokázali vysporiadať ďaleko lepšie, ale aj u nich od tej doby rozvoj finančného trhu ustal. Hĺbka trhu, vyjadrená hodnotou finančných aktív voči HDP, u nich v priemere nedosahuje ani polovicu tej v bohatších krajinách (157% HDP, v porovnaní so 408% HDP). Medzera sa pritom prestala zmenšovať.

Tok kapitálu do emerging markets sa však poväčšinou slušne zotavil. Podľa odhadu McKinsey vlani tieto ekonomiky prilákali 1,5 bilióna USD zahraničného kapitálu, čo predstavuje tretinu všetkých globálnych prúdov. V roku 2000 sa emerging markets na celosvetovom prevádzky podieľali z iba 5%.

Kvôli obmedzovaniu aktivít globálne rozkročených bánk a iných finančných inštitúcií vzrástol význam priamych zahraničných investícií nadnárodných korporácií a veľkých fondov. Títo hráči sa teraz na globálnych pohyboch kapitálu podieľajú zo 40%. Podľa autorov štúdie by to mohlo priniesť svetovej ekonomike väčšiu stabilitu, keďže priame zahraničné investície nevykazujú takú vrtkavosť.

Globálne finančné trhy sú na rázcestí. Jedna cesta vedie k fragmentácii a spoliehaniu sa na vlastné možnosti tvorby kapitálu v rámci jednotlivých krajín či väčších regionálnych celkov. Výsledkom bude stabilnejší systém, avšak za cenu nižšieho dlhodobého rastu. Druhá cesta predpokladá zaujatie udržateľnejšieho prístupu k rozvoju finančných trhov. K tomu by malo napomôcť prijatie všeobecne platného regulačného rámca, vytvorenie nových mechanizmov pre záujemcov o finančné prostriedky, ktorí nemajú prístup na trh, či zrušenie reštrikcií uvalených na najstabilnejšie formy cezhraničných investícií.

(Zdroje: McKinsey, YahooFinance, CNBC)