Švajčiarsko je známe svojimi hodinkami a pevnou menou. Iné krajiny môžu experimentovať so svojou ekonomickou politikou, vo Švajčiarsku to je ale nemysliteľné. Teda bolo. Minulý týždeň šokovala švajčiarska centrálna banka finančný svet, a to hneď dvakrát. Upustila od nadviazania kurzu franku na euro a znížila sadzby, ktoré sa vzťahujú k bankovým rezervám na záporných 0,75 percenta.
Búrka na trhoch tým bola zaistená. Obavy by sme ale mali mať všetci, či už držíme nejaké aktíva súvisiace s vývojom vo Švajčiarsku, alebo nie. Postup tamojšej centrálnej banky totiž ukazuje, ako ťažký je boj s defláciou, ktorá teraz pohlcuje celú svetovú ekonomiku.
Zvyčajné pravidlá ekonomickej politiky sa po roku 2008 zmenili. To, čo sme si predtým cenili, sa teraz stalo hriechom. Snaha sporiť teraz dolieha na investície negatívne, fiškálne uťahovanie vedie k stagnácii a švajčiarska povesť krajiny s pevným bankovým systémom a menou im je tiež na obtiaž. Keď Grécko spadlo do krízy a Európou sa šírila panika, peniaze tiekli smerom k bezpečným prístavom a teda aj do Švajčiarska.
Jeho mena posilňovala a devastovala jeho konkurencieschopnosť. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa krajina dostane do deflačnej špirály. Centrálna banka sa teda snažila o oslabenie kurzu. V pokrízovom svete to však nie je také jednoduché. Švajčiari skúšali predávať franky a kupovať eurá a tým získali obrovskú hromadu spoločnej európskej meny. Ale to nepomohlo.
V roku 2011 vyskúšala centrálna banka iný trik: Vyhlásila, že "masívne nadhodnotenie menového kurzu je hrozbou pre celú ekonomiku." A nastavila kurzu pevnú hranicu s tým, že bude nakupovať zahraničnú menu, aby sa jej udržala. Banka jednoznačne dúfala, že takýto záväzok povedie k tomu, že nakoniec nebude musieť nakupovať toľko eur. Po tri roky to fungovalo, minulý týždeň to ale Švajčiari zrazu vzdali. Nikto s určitosťou nevie prečo. Nikto, koho poznám, neverí oficiálnemu vysvetlenie, že ide o reakciu na oslabujúce euro. Zdá sa skôr, že sa nová vlna kapitálu snažila zaparkovať na franku a udržiavanie pevného kurzu už bolo príliš drahé.
Podľa môjho názoru urobili Švajčiari veľkú chybu, osud tejto krajiny ale nie je zase tak dôležitý v porovnaní s tým, ako ťažký je boj s deflačným silami v celej svetovej ekonomike. Nejde len o Európu a Japonsko. Pravdepodobne hovoríme aj o Číne. Spojené štáty si poslednú dobu vedú veľmi dobre, ale bolo by naivné predpokladať, že sú voči deflácii imúnne. Je jasné, že by sme sa mali veľmi intenzívne snažiť o to, aby sme sa k deflácii ani nepriblížili. Je to jeden z dôvodov, prečo je osekanie vládnych výdavkov v depresii tak zlým krokom. A veľmi opatrní by sme mali byť aj čo sa týka zvyšovania sadzieb. Aj ak sme presvedčení, že deflácia nie je okamžitou hrozbou.
V USA teraz neexistujú známky rastu inflácie, mnoho ľudí ale tvrdí, že Fed by mal už čoskoro začať zvyšovať sadzby. Sú to tí istí ľudia, ktorí v roku 2010 tvrdili, že hlavným problémom nie je nezamestnanosť, ale deficity. Trhy ukazujú, že inflačné očakávania sa prepadajú. Investori sa tak obávajú deflácie aj napriek tomu, že Fed tieto obavy nezdieľa. Ja áno. Ak americkej oživenie oslabí, utiahnutie monetárnej politiky sa ukáže ako šialenstvo. Poučme sa od Švajčiarov. Po celé generácie si budovali pevnú menu a teraz za to platia.
Všetci si pamätáme tzv. "Taper tantrum" - prudký rast výnosov v USA po tom, čo Fed začal signalizovať, že skončí s nákupmi aktív. Jedným z dôsledkov bol prudký prepad kurzov mien rozvíjajúcich sa ekonomík. Dával zmysel, pretože očakávané výnosy dlhopisov v USA mali rásť a investori mali teda menšiu motiváciu k nákupom dlhopisov v Brazílii či Indii. Je tu ale jedna záhada: Všetko nakoniec utíchlo, americké výnosy zase klesli, ale meny rozvíjajúcich sa krajín zostali oslabené (zelenou sú v grafe vyznačené výnosy amerických desaťročných dlhopisov):
Čo nám popísaný vývoj hovorí? Určitú odpoveď nemám. Je možné, že ide o dôkaz prasknutej bubliny na rozvíjajúcich sa trhoch. Fed ju zmenou svojej politiky prepichol a následný pokles sadzieb v USA už ju znova nenafukuje. Ale ako som uviedol, je to určitá záhada.
Text je blogom Paula Krugmana. Zverejnený bol na NY Times.