Vyzerá to, že ten príbeh je už starý ako grécke báje a povesti. Grécka vláda opäť padá kvôli rozpočtovým škrtom. Politické strany, ktoré sa stavajú proti nim aj proti celému programu finančnej podpory, zbierajú body. Ak v nových voľbách dostane šancu krajne ľavicová strana Syriza, nastane hra s Nemeckom. Postoj Syrizy je veľmi jednoduchý a pochopiteľný. Chce viac výdavkov a menej dlhu. Konkrétne požaduje zvýšenie výdavkov na potravinové lístky, zdravotnú starostlivosť, obnovu dodávok elektrickej energie pre domácnosti, ktoré si ju teraz nemôžu dovoliť. A tiež požaduje reštrukturalizáciu dlhov, ktoré aj napriek ich predchádzajúcemu zníženiu dosahujú 175% HDP.
Bankári sa samozrejme domnievajú, že takéto požiadavky sú "horšie ako komunizmus". Ako však upozorňuje napríklad Wolfgang Münchau z Financial Times, na týchto postojoch nie je nič radikálne, aj keď sama strana radikálna byť môže. Je nezmyselné chcieť po niekom vrátenie peňazí, ak ich jednoducho vrátiť nemôže. Takéto snahy sa s úspechom nestretnú a ak budú pokračovať, povedie to len k ešte hlbšej recesii. V prípade Grécka by sme ale mali hovoriť skôr o najväčšej depresii v histórii.
Zásah ECB
Nemecko však na zmeny v uťahovaní a znížení dlhu nikdy nepristúpi. Obáva sa, že strany ako Podemos v Španielsku by vyžadovali podobné ústupky, aké získala Syriza. Nemecko sa tak drží stále rovnakého plánu. Grécko podľa neho musí pokračovať v uťahovaní a reformovať svoj trh práce. Inak sa predpokladá, že ho Nemecko z eurozóny vykopne. Keby to nestačilo na to, aby ľudia Syrizu nepodporovali, nastúpi ECB. Tá Grékom pripomenie, že by rovnako ako v prípade Írska mohla stiahnuť podporu, ktoré sa z jej strany dostáva domácim bankám, aby sa udržali nad vodou.
Situácia je veľmi podobná tomu, čo sa odohrávalo pred dvoma rokmi. Vtedy sa v Grécku tiež konali voľby a zdá sa, že sa od tej doby nič významného nezmenilo. Ale tak to nie je. Nemecko aj Grécko sa totiž dnes domnievajú, že majú silnejšiu pozíciu. To znamená, že tu je vyššia pravdepodobnosť, že obe strany začnú blafovať. Keby sa tak stalo, zistia nakoniec, že druhá strana neblafuje. A Grécko by odišlo z eurozóny. V roku 2012 nemohlo Nemecko niečo také pripustiť, aj keď by to najradšej urobilo. Panika na dlhopisových trhoch sa totiž šírila do Španielska a Talianska a panovali obavy z domino efektu. Ak by odišlo Grécko, mohlo to isté nastať u ostatných krajín. A kto by potom chcel držať ich dlh, ktorý by bol z eur prevedený na líry a pesety? Šírila sa panika, ktorú zastavila až ECB, ktorá použila zázračné slová: "Všetko, čo bude treba." Dnes nie sú problémy v Grécku schopné zvýšiť výnosy talianskych či španielskych dlhopisov. Nemecko sa tak môže domnievať, že si s Gréckom môže pohrávať bez toho, aby hrozila katastrofa či skaza eura.
Vyhrážanie samovraždou
Grécko samotné si v roku 2012 tiež nemohlo odchod z eurozóny dovoliť. Malo takzvaný primárny deficit, čo znamená, že aj keby neplatilo úroky, jeho výdavky by prevyšovali jeho daňové príjmy. Ak by teda v tej dobe prišiel default, grécka vláda by stále musela šetriť. V novej situácii by ale tejto krajine už nikto nepožičal a úspory by teda museli prísť okamžite. Alebo by mohlo dôjsť k tlačenii peňazí, potom by ale vzrástla inflácia. Ak by Grécko v tej dobe hrozilo odchodom, bolo by to ako vyhrážka samovraždou. Dnes ale krajina dosahuje prebytok okolo 3% HDP. Pravdepodobnosť opustenie eura sa tak zvyšuje. Grécko by stále muselo zachraňovať svoje banky, pravdepodobne by použilo tlačenie peňazí. Dalo by sa to ale zvládnuť. Celý pohľad tiež mení fakt, že v krajine je 25-percentná nezamestnanosť.
Nachádzame sa teda v čase, keď Nemecko viac ako inokedy veria, že Grécko môže odísť. A to isté platí u Grékov samotných. Ani jedna krajina to v skutočnosti nechce. Ale nie je už ochotná platiť akúkoľvek cenu za to, by sa tomuto kroku vyhla. Nemecko by ale malo byť opatrné. To, že sa teraz žiadna nákaza nešíri, neznamená, že to tak bude aj naďalej. Kríza v eurozóne je krízou finančnou, ktorá sa zmenila v ekonomickú a politickú. Je pravda, že spoločná mena má morálny základ, toho sa ale nikto nenaje. V určitom okamihu budú voliči príliš unavení papierovými monumentmi mieru a prosperity.