Hovorí sa, že generáli sa vždy pripravujú na minulú vojnu. Napríklad pred druhou svetovou vojnou boli námorné sily Spojených štátov sústredené do bojových lodí, ktoré sa ukázali byť často nepotrebné, na rozdiel od lietadlových lodí. S ekonómami je to podobné ako s generálmi a admirálmi. Obvykle riešia problémy minulosti namiesto toho, aby sa objektívne pozreli na dáta a snažili sa určiť problémy súčasne.
Veľká depresia bola pre nich tým, čo predstavovala druhá svetová vojna pre armádu. Teda udalosť natoľko prevratnú, že vyvolala úplnú zmenu prístupu. Armáda zistila, aký význam majú letecké sily, zostala ale zraniteľná voči typu vojny, ktorá sa viedla vo Vietname. Tam boli letecké sily málo uplatňované. Ekonómovia sa poučili z Veľkej depresie, zistili, že uvoľnená politika, ako monetárna, tak fiškálna, môže stimulovať rast. Vznikol nový dominantný smer - keynesiánstvo. Klasickí ekonómovia sa domnievali, že jeho Achillovou pätou je inflácia a útočili na ňu celá 50. a 60. roky. Keynesiánstvo sa ale postupne odtrhlo od myšlienok Johna Maynarda Keynesa. Ekonomické podmienky sa navyše začali výrazne odlišovať od toho, ako vyzerala situácia počas Veľkej depresie. Ekonómovia však stále odporúčali rovnaké postupy, ktoré fungovali v 30. a 40. rokoch.
Keynesiánska ekonómia bola postupne redukovaná na voľbu medzi infláciou a nezamestnanosťou. Politici kládli väčší dôraz na znižovanie nezamestnanosti a dochádzalo tak k rastu inflácie. K tomu bola často podceňovaná úloha, akú pri raste inflácie hrala monetárna politika. Keynesiáni sa totiž sústredili najmä na to, aký problém by mohla znamenať deflácia a klesajúce ceny. Výsledkom bol protiútok vedený hlavne ekonómami z University of Chicago. V 80. rokoch sa im v podstate podarilo zvrhnúť Keynesiana z trónu tvrdením, že inflácia má v zásade jedinú príčinu, ktorou je nadmerný peňažný rast vyvolaný politikou centrálnej banky. Utiahnutá monetárna politika v tom čase už zlomila vysokej inflácii väz a na popularite naberal názor, že je potrebné zviazať Fedu ruky.
|
Redakcia Patria.cz ďalej odporúča: Zo Švajčiarska mizne bohatstvo |
Teraz sa presuňme do roku 2008. Je tu ďalšia recesia, ekonómovia len veľmi pomaly chápu jej hĺbku a vážnosť situácie. V čele Fedu stál našťastie Ben Bernanke, ktorý si bol vedomý toho, ako chyby Fedu prispeli k prehĺbeniu Veľkej depresie. Otvoril monetárne kohútiky a udržal finančný systém stabilný. Podľa môjho názoru nás zachránil od návratu Veľkej depresie či niečoho ešte horšieho. Klasickí ekonómovia, ktorých rady boli posilnené úpadkom keynesiánstva a úspešným bojom proti inflácii, videli v celej situácii opakovaní 70. rokov. Opäť sa pripravovali na minulú vojnu.
Snáď všetci z nich začali varovať pred rýchlym návratom inflácie a niektorí radili, aby sa ľudia chránili nákupom zlata. Rast jeho ceny bol potom vydávaný za dôkaz skutočnej hrozby inflácie. Títo ekonómovia požadovali, aby Fed okamžite ukončil záchranné práce a stiahol likviditu dodanú bankovému systému. Bohužiaľ nešlo len o akademickú debatu, pretože na čele Fedu sedelo aj niekoľko jastrabov, ktorí s týmito názormi sympatizovali. Podporovali ich republikáni a médiá ako The Wall Street Journal. Z niektorých jastrabov sa postupom času stali hrdličky, ale neustále útoky na Fed obmedzili jeho kroky a odsúdili ekonomiku k pomalému oživeniu a vyššej nezamestnanosti, než bolo nutné.
Autorom je ekonóm Bruce Bartlett.
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz