Celková výška dlhu verejného a súkromného sektora v globálnej ekonomike sa teraz nachádza na historických maximách. V pomere k HDP leží vyššie než v roku 2007. Existuje pomerne silný konsenzus, že vysoké dlhy prispeli ku globálnej kríze a potom aj ku kríze v eurozóne, ale na poklese dlhu sa to doteraz neprejavilo.
Došlo k nemu síce na globálnej úrovni u súkromného sektora, opačný trend je však viditeľný pri verejnom dlhu. A k tomu je tu Čína! Jej tieňový bankový systém je dobre známy, ale dnes ešte len začíname chápať jeho zložitosť a zraniteľnosť. Podľa všeobecne známych odhadov v ňom výška dlhu za posledné štyri roky vzrástla štyrikrát a teraz dosahuje asi 1,6 bilióna dolárov. Podľa nášho názoru sa vláda bude snažiť o obmedzenie tohto bankového sektora. Aj keď ale budú tieto snahy úspešné, pôjde o ekonomickú brzdu a dosiahnutie 7,5% rastu čínskej ekonomiky bude veľmi zložité. Pre nasledujúcich niekoľko rokov je podľa nás pravdepodobnejšie tempo rastu na úrovni 6 - 6,5%.
V Európe nastal výrazný posun po tom, čo Mario Draghi v roku 2012 sľúbil, že urobí "všetko, čo je potrebné". Európska ekonomika teraz rastie, naše očakávania týkajúce sa rastu eurozóny v nasledujúcich troch rokoch sa ale pohybujú na úrovni 1% a pravdepodobne neprekročia pokrízový potenciálny rast vo výške 1,25%. Európa teda môže byť aj z dlhodobejšieho hľadiska "nudná", nemôžeme ale povedať, že by to bola zdravá nuda. Dlh relatívne k HDP leží v mnohých krajinách stále príliš vysoko a nebude udržateľný v prípade, že by došlo k rastu sadzieb. Pre ECB to bude v nasledujúcich rokoch kľúčový faktor vedúci k dlhodobo nízkym sadzbám a zvyšujúci pravdepodobnosť kvantitatívneho uvoľňovania.
V Spojených štátoch skončilo oddĺženie súkromného sektora, súvahy firiem sú v oveľa lepšom stave ako pred krízou. Výhľad pre rast tejto ekonomiky v nasledujúcich troch až piatich rokoch je optimistickejší než pri iných vyspelých ekonomikách. Je tu šanca na energetickú revolúciu, ktorá by transformovala celú americkú ekonomiku, podporila rast, zamestnanosť a konkurencieschopnosť. Hrozí však riziko, že globálna ekonomika nebude ani cez nízke sadzby schopná generovať infláciu v predkrízovej výške. Ak sa budú neutrálne reálne sadzby pohybovať pri nuly,ebude to mať významné dôsledky na investičné rozhodnutia.
V rokoch 1999-2007 bol rastový model svetovej ekonomiky založený na raste obchodných nerovnováh. Na jednej strane tu stáli najmä Spojené štáty s obchodnými deficitmi a na strane druhej rad rozvíjajúcich sa ekonomík. Niekto to považoval za problém, ale išlo hlavne o symptóm toho, ako bola vo svetovej ekonomike rozdelená ponuka a dopyt. Tento rastový model bol ukončený krízou rokov 2007-2009, po nich tiahla globálnu ekonomiku netradičná monetárna stimulácia. Vyhli sme sa tak depresii a deflácii, ale viac od toho čakať nemôžeme. Globálna ekonomika doteraz nenašla nový model, ktorý by bol schopný generovať dostatočný dopyt a vytvárať dostatok pracovných miest.
Je teda pravdepodobné, že sa budeme pohybovať vo svete nízkej inflácie a nízkeho, ale stabilnejšieho rastu. Táto stabilita sa už teraz prejavuje na nízkych rizikových spreadoch korporátnych dlhopisov a na akciových trhoch, z ktorých niektoré dosahujú historické cenové maximá. Valuácie sú vysoko a podľa nášho názoru bude návratnosť poskytovaná trhmi v nasledujúcich 3 - 5 rokoch nízko v porovnaní s tým, na čo sme boli zvyknutí v minulosti.
(Zdroj: PIMCO)