Súčasný vývoj v Grécku potvrdzuje staré pravidlo týkajúce sa kríz vládneho dlhu. Tieto krízy nie sú o tom, koľko si daná vláda môže dovoliť zaplatiť, ale o tom, koľko zaplatiť chce. Ľavicová vláda v Grécku sa snaží o zníženie svojich dlhov a tvrdí, že viac už platiť nemôže. Minister financií hovorí o tom, že jeho krajina je v bankrote a insolvencii. Vyjednávanie s protistranami sú ťažké. Nikto ale nepoukazuje na to, že Grécko v skutočnosti prostriedky na splatenie všetkých dlhov má. Jeho aktíva totiž tieto dlhy na úrovni viac ako 320 miliárd eur vysoko prevyšujú. Pri bankrotujúcej firme by ale podobná úvaha bola automatická.
Bankroty štátov sú niečo úplne iné než bankroty korporácií. Ako poukazujú Carmen Reinhart a Kenneth Rogoff, veritelia v prípade tých prvých jednoducho nemajú možnosť odobrať krajine aktíva tak, ako to môžu urobiť u firiem či jednotlivcov. Ekonómovia však tiež tvrdia, že väčšina krajín by pri veľkej snahe bola svoje dlhy schopná splatiť plne. Zmieňujú v tejto súvislosti Rumunsko, kde Nicolae Ceausescu nechal ľudí mrznúť a továrne zatvoriť, aby nespotrebovávali elektrinu, a to všetko preto, aby mohol splatiť 9 miliárd dolárov, ktoré dlhoval zahraničným bankám. Sám potom však veľmi dobre neskončil.
Nová grécka vláda tvrdí, že ak má dlhy plne splácať, bude musieť dosahovať primárny rozpočtový prebytok vo výške 4,5% HDP, a to po veľmi dlhú dobu. Podľa nej ide o politicky neudržateľný stav. Veritelia ale tvrdia, že podobné prípady sa v histórii stali. ECB poukazuje napríklad na Belgicko v rokoch 1993-2004, Taliansku v rokoch 1995-2000, Írsko v rokoch 1988-2000 či Fínsko v rokoch 1998-2003. A gréckej vláde by malo pomôcť aj predĺženie doby splatnosti a zníženie sadzieb.
Rogoff hovorí, že existuje zjednodušené pravidlo: Pre danú vládu je politicky problematické udržať po dlhšiu dobu platby zahraničným veriteľom prevyšujúce 2% HDP. V Grécku situáciu komplikuje fakt, že väčšina dlhu je voči zahraničným subjektom, a tie nemajú v domácich voľbách hlas. Podobne ako v ďalších problematických prípadoch ide teda hlavne o to, či je vláda ochotná platiť za to, že krajina znižuje záväzky voči zahraničným subjektom.
Graf opisuje plánované splátky gréckeho dlhu po jednotlivých rokoch. Tieto splátky sú rozdelené na splátky Medzinárodnému menovému fondu, držiteľom krátkodobých dlhopisov, ECB, EIB, súkromným investorom, vládam krajín eurozóny a splátkam v rámci EFSF. Práve tie budú potupne nadobúdať na dôležitosti. V nasledujúcich niekoľkých rokoch budú významnú časť tvoriť splátky voči ECB a MMF, potom získajú na váhe splátky súkromným investorom a vládam krajín eurozóny:
Zdroj: WSJ